Domaša - História

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Celkový pohľad (triptych) na obec Kelča pred jej zánikom a zatopením vodnou nádržou Veľká Domaša

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

                                                                                                                                                                     Kostol sv. Františka

                                                                                                                                                                     Serafínskeho

                                                                                                                                                                     v Dobrej nad

           Neskorobarokový kaštieľ Véčeiovcov v Kelči            Kostol sv. Štefana Kráľa z roku 1780 z obce Kelča       Ondavou pred pyrotechnickým odstrelom a zatopením

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

             Starý most cez Ondavu z Kelče na Trepec                                   Starý most pri Kelči                                      Výstavba združeného funkčného objektu

                                                                                                                                                                           a časti injekčnej štôlne pri priehrade Domaša

                                                                                                                                                                             Začiatok výstavby vodného diela: 02/1962

 

 

Fotogaléria pôvodnej obce Valkov pred zatopením: TU!

 

 

 

Posledné unikátne zábery pred zatopením Domaše

[začiatky 60. rokov 20. storočia]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

   Mapa Domaša z roku 1957

                                kliknuť pre zväčšenie ->

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

coraçăo 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* * * * *

 

 

 

Mapa Domaša v mierke 1 : 200 000 z roku 1910

Mapa je ešte z čias Rakúsko - Uhorska v maďarčine.

Obsahuje územie od Braniska cez Prešov až po Domašu.

[kliknuť na obrázok pre zväčšenie]

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* * * * *

 

 

 

Doširoka rozliali sa šantivé vody Ondavy

 

 

Ej Domaša bul valal...

[ľudová pieseň v šariščine o zániku obcí v povodí Ondavy]

 

Ej taka ja dzivočka ani mi pari nit,

ej ani Holčikovci pre mne frajira nit,

ani Holčikovci, ani Ďapalovci,

ej ani v Žalobine na calej doline.

 

Ej zaľali, zaľali najkrajše valali,

ej od Veľkej Domaši po same Turani,

[:a isce zaľali male Petejovce,

ej nikto tam nezostal len bača i ovce.:]

 

Ej Domaša bul valal, ale len do vtedi,

ej po kim nezačali burac šicke domki,

od Malej Domaši prehrada še vali,

ej a Veľku Domašu pod vodu zaľali.

 

Ej zaľala, zaľala šidzem valaliki,

ej teraz do nas chodza jak do Ameriki,

[:Domaša, Domaša, prehrada velika,

ej ktože ce preplava, ti voda široka.:]

 

 

Video - Ej Domaša bul valal...: TU!

 

 

* * * * *

 

 

 

Tam okolo valala [tečie riečka Ondava]

[ľudová pieseň v slovenčine o rieke Ondava]

 

1. Tam okolo valala valala tečie riečka Ondava,

tam okolo [:valala:], tečie riečka,

tam pod javorom v háji zelenom, Ondava.

 

2. Všetky lávky [:pobrala:], len tu jednu nechala,

všetky lávky [:pobrala:], len tú jednu

tam pod javorom v háji zelenom, nechala.

 

3. A to bola [:lavička:], kde sedela Anička,

a to bola [:lavička:], kde sedela

tam pod javorom v háji zelenom, Anička.

 

4. Sedela a [:plakala:] na Janíčka volala,

sedela a [:plakala:] na Janíčka

tam pod javorom v háji zelenom, volala.

 

5. Pod Janíčko [:poď ku mne:], ja ti poviem čo mi je,

pod Janíčko [:poď ku mne:] ja ti poviem

tam pod javorom v háji zelenom, čo mi je.

 

6. A mňa boli [:hlavička:], ubila ma mamička,

a mňa boli [:hlavička:], ubila ma

tam pod javorom v háji zelenom, mamička.

 

7. Nech ťa pre mňa [:nebijú:], ja si nájdem tak inú,

nech ťa pre mňa [:nebijú:] ja si nájdem

tam pod javorom v háji zelenom, tak inú.

 

8. A to bude [:ženička:] oceľová šablička,

a to bude [:ženička:] oceľová

tam pod javorov v háji zelenom, šablička.

 

9. Tá ma bude [:milovať:] a ty budeš banovať,

á ma bude [:milovať:] a ty budeš

tam pod javorom v háji zelenom, banovať.

 

10. Ja banovať [:nebudem:] radšej sa ti vysmejem,

ja banovať [:nebudem:], radšej sa ti

tam pod javorom v háji zelenom, vysmejem.

 

* * * * *

 

 

 

História a zaujímavosti z územia Domaše

 

Zaniklo 6 dedín (Dobrá nad Ondavou, Kelča, Petejovce, Trepec, Veľká Domaša, Valkov).

+ 2 čiastočne (Bžany, Turany nad Ondavou), kde došlo v záplavovej časti k zbúraniu niekoľkých domov a budov (JRD Bžany).

Zanikli aj 2 väčšie cigánske kolónie pri Dobrej nad Ondavou (Čertova zátoka, pri cintoríne) a oproti Trepcu (za polostrovom Krym).

Obec Kelča vlastne ani nezanikla, lebo na brehu Domaše vznikla nová obec Nová Kelča.

 

 

Bývalé zatopené obce Dobrá nad Ondavou, Kelča, Trepec a Veľká Domaša patrili do okresu Vranov nad Topľou.

Bývalé zatopené obce Petejovce a Valkov patrili do okresu Stropkov.

 

 

Výstavba Domaše si vyžiadala preložku cesty z Vranova do Stropkova, preložky elektrických a telefónnych vedení popri štátnej ceste.

Obce aj cesty, poľnohospodárska pôda o ploche 1100 hektárov a lesná pôda o ploche asi 300 hektárov boli zatopené.

Na ochranu pamiatkovo vzácnych kostolov v Kelči a Bžanoch sa vybudovali ochranné hrádze.

 

 

 

Vysťahovať sa muselo viac ako 700 domácností.

 

 

Kostoly v zatopených dedinách boli pyrotechnicky odstrelené.

 

 

MNV sa nachádzalo v každej zo zaniknutých obcí. Pošta bola v Dobrej nad Ondavou a Kelči.

 

 

Obec Valkov až do jej likvidácie nebola vôbec elektrifikovaná. Z obce Valkov zostal jediný pôvodný dom, dnešné Pohostinstvo Rumpeľ.

 

 

 

V roku 1957 bol počet domov v obciach v záplavovom území v počte:

Bžany: 44

Dobrá nad Ondavou: 130

Kelča: 98

Petejovce: 38

Trepec: 56

Turany nad Ondavou: 51

Valkov: 42

Veľká Domaša: 77

 

 

K obci Dobrá nad Ondavou patrilo 7 osád, kde bol počet domov:

Lipníky: 2

Pohlodok: 3

Polská Osada: 8

Suchý Potok: 4

Sýrový Potok: 4

Vrchy: 5

Zadné Lány: 3

 

 

 

V roku 1940 bol počet domov a obyvateľov v obciach v záplavovom území v počte:

Bžany: 45 domov / 245 obyvateľov (z toho 0 Židov)*

Dobrá nad Ondavou: 185 domov / 1022 obyvateľov (z toho ? Židov - údaje zatiaľ neboli spracované)*

Kelča: 96 domov / 547 obyvateľov (z toho 22 Židov)*

Petejovce: 37 domov / 186 obyvateľov (z toho 7 Židov)*

Trepec: 52 domov / 249 obyvateľov (z toho ? Židov - údaje zatiaľ neboli spracované)*

Turany nad Ondavou: 53 domov / 344 obyvateľov (z toho 37 Židov)*

Valkov: 46 domov / 229 obyvateľov (z toho 8 Židov)*

Veľká Domaša: 67 domov / 331 obyvateľov (z toho 10 Židov)*

 

* Stav počtu osôb uvedených v Súpise Židov z roku 1942

 

 

 

V roku 1961 bol počet domov v obciach v záplavovom území v počte:

Dobrá nad Ondavou: 168

Trepec: 58

Veľká Domaša: 77

 

V roku 1963 bol počet domov v obciach v záplavovom území v počte:

Bžany: 53

Petejovce: 37

Turany nad Ondavou: 68

Valkov: 45

 

V roku 1967 bol počet domov v obnovenej obci Nová Kelča: 68

 

V roku 1961 mali obce:

Kelča: 522 obyvateľov

Veľká Domaša: 390 obyvateľov

Časť obyvateľov z týchto dvoch obcí sa presťahovala do Novej Kelče, ktorá vznikla v roku 1965 namiesto zaniknutých obcí Kelča a Veľká Domaša.

 

 

 

Cestné mosty cez bývalé koryto rieky Ondava v záplavovom území sa nachádzali medzi obcou Lomné v smere na Turany nad Ondavou (ako je dnešný most),

medzi Bžanami a Turanmi nad Ondavou, medzi Trepcom a Kelčou ako aj pred dnešným telesom hrádze v smere na Veľkú Domašu. Lávka z lán pre peších

bola medzi Valkovom a cestou na Kelču (v mieste dnešného rekreačného strediska Tišava). Okrem toho bolo cez rieku Ondava aj viacero brodov.

 

 

Medzi Valkovom a Kelčou sa nachádzali pri rieke Ondava píla a vodný mlyn.

 

 

Pri cintoríne pri obci Dobrá nad Ondavou bola cigánska kolónia

a druhá sa nachádzala medzi Trepcom a Kelčou na mieste, kde je dnes polostrov Krym.

 

 

V obci Dobrá nad Ondavou žilo veľa Židov.

Dodnes sa nachádza Židovský cintorín na Dobrej za Hotelom Domaša v lese v časti Bogarka za Čertovou zátokou v smere na Trepec.

 

 

 

Na brehoch Domaše zostali 3 kostoly [Kelča, Trepec, Valkov], do ktorých sa na odpusty príležitostne vracajú domorodci z celého Slovenska.

Interiér barokového Kostola sv. Štefana Kráľa z r. 1780 zo starej Kelče je prístupný verejnosti počas letnej sezóny aj so sprievodkyňou.

V gréckokatolíckom barokovom Kostole Panny Márie Ochrankyne na Valkove sú počas letnej sezóny slúžené omše pravidelne.

 

 

Z pôvodnej obce Kelča sa zachoval rímskokatolícky barokovo-rokokový Kostol sv. Štefana Kráľa z roku 1780, cintorín a bývalá hájovňa.

Kostol sv. Štefana Kráľa v Kelči je Národná kultúrna pamiatka č. NKP 129/0.

Súpisné a orientačné číslo objektu: 100

Kostol sv. Štefana Kráľa je veľmi zaujímavá stavba s dvoma vežami.

Kostol chráni zaujímavá kamenná hrádza, ktorá ho však nedokáže ochrániť pred prenikajúcou vlhkosťou zo zeme.

Zaujímavosťou je, že tento kostol bol reštaurovaný v roku 1956 a o pár rokov na to bola celá obec zničená a zatopená.

 

 

Z pôvodnej obce Trepec sa zachoval rímskokatolícky klasicistický Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho z roku 1890.

Kostol Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Trepci je Národná kultúrna pamiatka č. NKP 11 009/0.

 

 

Z pôvodnej obce Valkov sa zachoval gréckokatolícky barokový Kostol Panny Márie Ochrankyne z roku 1817, prestavaný v 20. storočí.

Kostol Panny Márie Ochrankyne na Valkove je Národná kultúrna pamiatka č. NKP 257/0.

 

 

Okrem toho musel byť pred vodami Domaše ohradený sypanou hrádzou rímskokatolícky murovaný

Kostol sv. Mikuláša biskupa v obci Bžany, ktorý pochádza z prvej tretiny 19. storočia, asi z roku 1825.

 

V bývalej zatopenej obci Petejovce sa nachádzal gréckokatolícky kostol z roku cca 1900.

Z obce Petejovce zostal na brehu len pôvodný cintorín s pamätníkom od rodáka a architekta Juraja Havaja.

 

 

V bývalej zatopenej obci Veľká Domaša sa nachádzal rímskokatolícky klasicistický Kostol Narodenia Panny Márie z roku 1851.

Na brehu medzi strediskami Eva a Monika zostal starý cintorín z obce Veľká Domaša, na ktorom sa od roku 1966 nepochováva.

 

 

V bývalej obci Dobrá nad Ondavou bol rímskokatolícky neskorogotický Kostol sv. Františka Serafínskeho zo začiatku 16. storočia, upravený v 19. storočí.

 

 

Pri poklese hladiny alebo pri potápaní je možné vidieť zvyšky základov, múrov a pivníc po domoch z bývalých zatopených obcí.

Najzachovalejšie zvyšky sú v lokalitách Trepec, Dobrá, Nová Kelča a Petejovce.

Na Trepci a Kelči sú k videniu aj zborené základy domov, plotne, pivnice a zbytky nosných múrov s trčiacimi armatúrami.

 

 

V oblasti Domaše sa ešte nachádzajú archeologické náleziská v Kvakovciach a v Bžanoch a ľudový dom v obci Bžany.

 

 

V oblasti Dobrá sa na brehu Domaše nachádza archeologická lokalita - žiarové pohrebisko z doby rímskej,

ktorá je zapísaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod číslom 4761/0.

 

 

 

Vodné dielo Domaša bolo vybudované v povodí Bodrogu na toku Ondavy v rokoch 1962 - 1967

ako súčasť vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Jeho účelom bola akumulácia vody pri vyšších prietokoch a okrem nich aj na priemyselné využitie, na riedenie odpadových vôd z Bukózy Vranov,

na energetické využitie, na zavlažovanie až 17 tisíc hektárovej plochy v oblasti pod vodným dielom, na chov rýb a na rekreáciu a šport.

 

 

Vodné dielo Veľká Domaša vrátane hydroelektrárne stálo 185,6 milióna korún československých.

Výstavba vodného diela Veľká Domaša trvala 6 rokov.

Začala sa vo februári 1962 a ukončená bola v decembri 1967.

Injekčná štôlňa sa začala zakladať v auguste 1963.

Prietok Ondavy bol odvedený do komunikačnej štôlne v júni 1964.

Sypanie vlastného telesa hrádze sa začalo na jar 1964, keď bol ešte otvorený výkop injekčnej štôlne.

Sypanie statickej časti sa začalo v rokoch 1965 - 1966.

Sypanie zemnej hrádze bolo ukončené v septembri 1966.

V tom čase už bola nádrž napúšťaná - začiatok 01. novembra 1965 a bola ukončená aj výstavba hate vyrovnávacej nádrže Malá Domaša (Slovenská Kajňa).

Hydroelektráreň bola dokončená v decembri 1966 a o rok neskôr, v decembri 1967, bola ukončená výstavba celého vodného diela.

 

 

Základné údaje:

Vodná plocha: 1422 ha

Dĺžka: 14 km

Najväčšia hĺbka: 35 m

Plavebné hĺbky: 8 - 15 m

Max. šírka: 4 km

Objem: 187,5 mil. m3

Nadmorská výška: 162,4 m n. m.

 

 

Cez priehradu Veľká Domaša prechádza 49. rovnobežka severnej šírky.

Veľká Domaša je 4. najväčšou vodnou nádržou na Slovensku.

Radí sa medzi najčistejšie a najteplejšie nádrže.

 

 

Video - Domaša - Ročné obdobia, STV Košice © 1997: TU!

 

 

* * * * *

 

 

 

Fotogaléria obce Dobrá nad Ondavou na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pohľad na obec Dobrá nad Ondavou v zime na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia

(pohľad od Mládežníckej osady v smere na sever, vľavo na svahu sú dnes Hotel Domaša, chaty, pontón)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dobrá nad Ondavou - Pánska ulica v zime na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia

(Panská ulica bola v juhovýchodnej časti a viedla od kostola v strede obce smerom k rieke Ondava.

Na Pánskej ulici sa nachádzali starý kaštieľ, bývalý hospodársky dvor, fara, škola, notársky úrad a pár rodinných domov.)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dekan vdp. Hudák s gazdinou v Dobrej nad Ondavou v zime

(prvý farár v Dobrej nad Ondavou po 1. svetovej vojne)

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dom č. 102 na Pánskej ulici v Dobrej nad Ondavou v zime

(v tomto dome sa v roku 1931 narodil lekár MUDr. Aladár Šaláta, CSc.)

 

* * * * *

 

 

 

- História zatopených obcí, čiastočne katastrálne zatopených obcí a priľahlých obcí, ktoré prevzali katastrálne územia po zatopených obciach -

 

 

Kvakovce - História

 

Kvakovce:

 

Obec založili na zákupnom práve. Obec je doložená z roku 1345 ako Kwak, neskôr ako Vykanyo teuthonicalis (1363), Wykanow (1372), Nemethkanyo (1474), Kwakowce (1773); po maďarsky Kvakóc; Nagykőpatak.

Od roku 1410 do 17. storočia patrila panstvu Čičava, koncom 17. storočia panstvu Stropkov, v 18. storočí Vécseyovcom, v 19. storočí Dessewffyovcom. V 16. storočí obec dosídlili. V roku 1557 mala 10 port (gazdovstiev), v roku 1715 mlyn, 12 opustených a 7 obývaných domácností, v roku 1787 mala obec 55 domov a 384 obyvateľov, v roku 1828 mala 52 domov a 379 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a uhliarstvom. V rokoch 1900-1910 sa mnohí vysťahovali.

Za I. ČSR sa zaoberali poľnohospodárstvom. JRD bolo založené v roku 1951. Väčšina obyvateľov bola zamestnaná v priemyselných podni­koch v Hencovciach, Košiciach, Vranove nad Top­ľou a v Ostrave.

 

 

Trepec:

 

Obec je doložená z roku 1410 ako Trebech, neskôr ako Trepecz (1773), Trepec (1920); po maďarsky Trepec, Kisterebes.

Patrila panstvu Čičava, od 18. storočia rodine Hadik-Barkóczyovcov. V roku 1493 mala 1 obývanú a 1 opustenú portu (gazdovstvo), v roku 1715 mala 4 opustené a 5 obývaných domácností, v roku 1787 mala 14 domov a 133 obyvateľov, v roku 1828 mala 22 domov a 173 obyvateľov. Zaoberali sa pastierstvom a pracovali v lesoch.

Po roku 1918 sa živili poľnohospodárstvom. Obec 01.10.1965 zanikla pre výstavbu vodného diela Domaša.

 

 

Dobrá nad Ondavou:

 

Obec je doložená z roku 1363 ako Dobra, neskôr ako Dobra (1773), Dobriany, Veľká Dobrá (1920), Dobrá nad Ondavou (1927); po maďarsky Dobra, Nagydobra.

Fara je doložená z roku 1332. Obec patrila panstvu Čičava, od roku 1363 panstvu Humenné. V roku 1715 mala mlyn, 16 opustených a 20 obývaných domácností, v roku 1787 mala obec 63 domov a 479 obyvateľov, v roku 1828 mala 90 domov a 685 obyvateľov. V 18. storočí patrila Csákyovcom, v 19. storočí grófovi Hallerovi. V rokoch 1828-1880 je uvedená ako mestečko.

Po roku 1918 sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, povozníctvom, pálením dreveného uhlia, výrobou drevených poľnohospodárskych nástrojov. Obec 01.10.1965 zanikla pre výstavbu vodného diela Domaša.

 

 

 

Kvakovce - Príroda

 

Kvakovce ležia v južnej časti Nízkych Beskýd na juhozápadnom brehu vodnej nádrže Veľká Domaša. Nadmorská výška v strede obce je 200 m n. m. a v chotári 180-375 m n. m. K chotáru patria časti obcí zaplavených priehradným jazerom na Ondave (Dobrá nad Ondavou, Trepec). Povrch zväčša zalesneného chotára je mierne zvlnená pahorkatina na treťohornom flyši.

 

 

 

Kvakovce - Kultúrne dedičstvo

 

Pamiatky

 

Kvakovce:

 

Kostol rímskokatolícky barokovo-klasicistický z roku 1774, zvonica z roku 1850

 

 

Dobrá nad Ondavou:

 

Kostol rímskokatolícky neskorogotický zo začiatku 16. storočia, upravený v 19. storočí

 

Kúria klasicistická zo začiatku 19. storočia

 

* * * * *

 

 

 

 

 

Nová Kelča - História

 

Nová Kelča:

 

Obec vznikla v roku 1965 namiesto zaniknutých obcí Kelča a Veľká Domaša.

Časť obyvateľov pracovala v tehelni, v lesoch, v závodoch v Košiciach, Michalovciach, Stropkove a vo Svidníku, časť na miestnom Štátnom majetku.

 

 

Kelča:

 

Obec je doložená z roku 1404 ako Kwlche, neskôr ako Kewlche (1408), Kelcze (1430), Kewche (1454), Kelcza (1773); po maďarsky Kelcse. Obec patrila panstvu Stropkov, od roku 1767 Vécseyovcom. V roku 1598 mala 16 port (gazdovstiev), v roku 1715 mala 9 opustených a 21 obývaných domácností, v roku 1787 mala 50 domov a 413 obyvateľov, v roku 1828 mala 67 domov a 503 obyvateľov. Pracovali v lesoch a pálili uhlie. Začiatkom 20. storočia bol v obci v prevádzke liehovar.

Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom. Štátne majetky boli zriadené v roku 1961. Obec zanikla 1. 10. 1965 výstavbou vodného diela Domaša.

 

 

Veľká Domaša:

 

Eneolit, mohylové násypy. Obec je doložená z roku 1317 ako Nogdamasa, neskôr ako Nagdamas (1408), Welka Damassa (1773), Velká Domássa (1808); po maďarsky Nagydomása. Patrila panstvu Stropkov, od roku 1767 Vécseyovcom. V roku 1569 mala obec 12 port (gazdovstiev), v roku 1715 mala 16 opustených a 7 obývaných domácností, v roku 1787 mala 29 domov a 274 obyvateľov, v roku 1828 mala 42 domov a 306 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. Koncom 19. storočia tu mala majetky rodina Larischovcov a pracoval tu liehovar.

Po roku 1918 sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom. Veľa občanov emigrovalo, mnohí chodili na žatevné práce do južných oblastí. Boli tu Štátne majetky, liehovar a mlyn. Obec zanikla 01.10.1965 výstavbou vodného diela Domaša.

 

 

 

Nová Kelča - Príroda

 

Nová Kelča leží v južnej časti Nízkych Beskýd v doline Ondavy na východnom brehu vodnej nádrže Veľká Domaša. Nadmorská výška v strede obce je 180 m n. m. a v chotári 170-310 m n. m. Povrch chotára je mierne zvlnená pahorkatina s hladkými svahmi z treťohorného flyšu. Do chotára patrili územia zaplavených obcí Veľká Domaša, Valkov a Petejovce. Je tu uhličitý prameň.

 

 

 

Nová Kelča - Kultúrne dedičstvo

 

Pamiatky

 

Kelča:

 

Kostol rímskokatolícky barokovo-rokokový z roku 1780

 

 

Veľká Domaša:

 

Kostol rímskokatolícky klasicistický z roku 1851

 

Kúria klasicistická z polovice 19. storočia

 

 

Tradície

 

Hromadná cestná zástavba. Z 19. storočia sú zrubové, omazané a obielené domy s maštaľou pod spoločnou valbovou strechou. Ešte v 1. polovici 20. storočia tu vyšívali a tkali plátno. Variant ľudového odevu - Pozdišovce.

 

* * * * *

 

 

 

 

 

Turany nad Ondavou - História

 

Turany nad Ondavou:

 

Obec je doložená z roku 1567 ako Turan, neskôr ako Turany (1569), Turanye (1773), Turany (1808), Turiany (1920), Turany nad Ondavou (1948); po maďarsky Turany, Zemplénturány.

Obec patrila panstvu Stropkov, od 18. storočia rodine Jekelfalussyovcov, Horváthovcov, Sennyeyovcov. V roku 1569 mala 13 port (gazdovstiev), v roku 1715 mala 7 obývaných a 7 opustených domácností, v roku 1787 mala obec 44 domov a 302 obyvateľov, v roku 1828 mala 40 domov a 300 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom.

Za I. ČSR pracovali obyvatelia prevažne na veľkostatkoch. Rozvinuté bolo aj tkáčstvo, košikárstvo a zhotovovanie drevených výrobkov. JRD založené v roku 1952 sa rozpadlo, znovu bolo založené v rokoch 1957 - 58, neskôr bolo spojené s JRD Vyšný Hrabovec a Mrázovce. Časť obyvateľov pracovala v priemyselných podnikoch v Stropkove, Tisinci, Čemernom a v Košiciach.

V roku 1963 sa sem prisťahovala časť obyvateľov zaniknutých obcí Petejovce a Valkov.

 

 

Petejovce:

 

Obec je doložená z roku 1595 ako Petkafalua, neskôr ako Petejowcze (1787), Petejowce (1808), Petejovce (1920); po maďarsky Petöfalva, Kispetófalva.

Obec patrila panstvu Stropkov, neskoršie Jekelfalussyovcom, Horváthovcom a Sennyeyovcom. V roku 1715 mala 3 opustené a 1 obývanú domácnosť, v roku 1787 mala obec 17 domov a 106 obyvateľov, v roku 1828 mala 17 domov a 136 obyvateľov. Živili sa poľnohospodárstvom a ovocinárstvom.

Obec zanikla v roku 1965 (zaplavená vodným dielom Domaša).

 

 

Valkov:

 

Obec je doložená z roku 1363 ako Volko, neskôr ako Valkou (1372), Walkov (1410), Valko (1773), Walkow (1808); po maďarsky Valkó, Kisvalkó.

Obec patrila panstvu Čičava, koncom 16. storočia panstvu Stropkov, od 18. storočia rodine Hadik-Barkóczyovcov. V roku 1493 mala 2 opustené a 2 obývané usadlosti, v roku 1715 mala 10 opustených a 8 obývaných domácností, v roku 1787 mala obec 42 domov a 301 obyvateľov, v roku 1828 mala 42 domov a 323 obyvateľov.

Za. I. ČSR to bola poľnohospodárska obec. Zanikla v roku 1965 (zaplavená vodným dielom Domaša).

 

 

 

Turany nad Ondavou - Príroda

 

Turany nad Ondavou ležia v južnej časti Nízkych Beskýd na východnom brehu údolnej nádrže Veľká Domaša. Nadmorská výška v strede obce je 172 m n. m. a v chotári 160-400 m n. m. Mierne zvlnený odlesnený povrch chotára tvorí treťohorný flyš. Dolina Ondavy je zaplavená vodami Domašskej priehrady. Je tu sírnatý prameň. V obci je zrážkomerná stanica.

 

 

 

Turany nad Ondavou - Kultúrne dedičstvo

 

Pamiatky

 

Kostol rímskokatolícky klasicistický z roku 1770, prefasádovaný v roku 1836

 

 

Tradície

 

Potočná radová zástavba. Zachovali sa tradičné ľudové tance: maďar, na chromú, rovná (krúcená), ceperka a marhaňka.

 

* * * * *

 

 

 

 

 

Bžany - História

 

Obec je doložená z roku 1410 ako Bospathaka, Bozpataka, neskôr ako Bozyas (1474), Bzanye (1773), Bzanné (1808), Bžany (1920); po maďarsky Bodzás.

Obec patrila panstvu Čičava. V 18.-19. storočiach vlastnili tunajšie majetky rodiny Barkóczyovcov a Szirmayovcov. V roku 1493 mala 4 opustené a 1 obývanú usadlosť, v roku 1715 mala 4 opustené a 9 obývaných domácností, v roku 1787 mala obec 32 domov a 229 obyvateľov, v roku 1828 mala 32 domov a 239 obyvateľov. Zaoberali sa drevorubačstvom, uhliarstvom a povoznícivom.

Za I. ČSR pracovali prevažne v poľnohospodárstve a lesoch. V roku 1933 tu boli vzbury proti exekúciám. JRD bolo založené v roku 1950. Časť chotára zabrala vodná nádrž. Časť obyvateľov pracovala v priemyselných podnikoch v Stropkove a Košiciach.

 

 

 

Bžany - Príroda

 

Bžany ležia na západnom brehu vodnej nádrže Veľká Domaša na rieke Ondava. Nadmorská výška v strede obce je 165 m n. m. a v chotári 150-400 m n. m. Mierne členitý povrch chotára tvoria vrstvy flyšu. Prevláda les s porastom duba, buka a hrabu.

 

 

 

Bžany - Kultúrne dedičstvo

 

Pamiatky

 

Kostol rímskokatolícky klasicistický z 1. tretiny 19. storočia

 

* * * * *

 

 

 

 

 

Holčíkovce - História

 

Obec je doložená z roku 1408 ako Holchik, Holchyk, neskôr ako Halzyk (1430), Hoczikowcze (1773); po maďarsky Holcsikóc, Holcsik.

Patrila panstvu Stropkov, v roku 1591 Rákóczimu, v 18. storočí Vécseyovcom, v 19. storočí Larischovcom. V roku 1715 sa uvádza 10 opustených a 9 osídlených domácností, v roku 1787 mala obec 23 domov a 229 obyvateľov, v roku 1828 mala 27 domov a 202 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom a tkáčstvom.

Za I. ČSR tu boli naďalej tradičné zamestnania. JRD bolo založené v roku 1948. Časť obyvateľov pracovala v Humennom, Stropkove a v Košiciach.

 

 

Holčíkovce - Príroda

 

Holčíkovce ležia v južnej časti Nízkych Beskýd na východnom brehu vodnej nádrže Veľká Domaša, v doline potoka Ondalík. Nadmorská výška v strede obce je 165 m n. m. a v chotári 150-377 m n. m. Mierne členitý povrch chotára tvoria vrstvy treťohorného flyšu, na svahoch diluviálne hliny. Zalesnený je len v severnej a východnej časti (dub, hrab, borovica).

 

* * * * *

 

 

 

 

 

Lomné - História

 

Obec založili na zákupnom práve pred rokom 1356. Obec je doložená z roku 1369 ako Lomná, neskôr ako Lumpna (1382), Lomná (1410), Lomné (1920); po maďarsky Lomná.

Patrila panstvu Čičva, neskoršie Csákyovcom a Barkóczyovčom. V roku 1715 mala 16 opustených a 6 obývaných domácností, v roku 1787 mala 38 domov a 271 obyvateľov, v roku 1828 mala 58 domov a 432 obyvateľov. Zaoberali sa pastierstvom, prácou v lesoch a poľnohospodárstvom.

Za I. ČSR tu mala silné pozície MO KSČ. Obyvatelia sa zapojili do SNP. JRD bolo založené v roku 1958. Okrem poľnohospodárstva pracovali obyvatelia v priemyselných závodoch v Stropkove. Časť chotára zaberá vodná nádrž Domaša.

 

 

 

Lomné - Príroda

 

Lomné leží v južnej časti Nízkych Beskýd na severozápadnom brehu vodnej nádrže Veľká Domaša. Nadmorská výška v strede obce je 170 m n. m. a v chotári 160-100 m n. m. Povrch chotára vo východnej časti rovinatý, v západnej mierne členitý tvoria flyšové súvrstvia a štvrtohorné náplavy. Zväčša je odlesnený, nesúvislý les je len v západnej časti.

 

 

 

Lomné - Kultúrne dedičstvo

 

Pamiatky

 

Kostol gréckokatolícky barokový z roku 1753

 

* * * * *

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Kostol sv. Františka Serafínskeho v Dobrej nad Ondavou

(Kostol bol pred napustením priehrady pyrotechnicky odstrelený ako posledná stavba v Dobrej.)

 

 

 

 

Z histórie obce Dobrá nad Ondavou

 

Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1363, keď obec Dobrá nad Ondavou bola súčasťou hradného panstva Čičava.

 

Podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 1961 mala obec 852 obyvateľov a so svojou rozlohou patrila k najväčším obciam na východnom Slovensku.

 

Vláda ČSSR vo svojom pôdohospodárskom pláne schválila výstavbu vodného diela Domaša. Záujem pôvodných obyvateľov bol o ponechanie Dobrej v terajšej lokalite, ale vyššie orgány akceptovali žiadosti iba obyvateľov v okolitých obciach.

 

Uznesením rady ONV Michalovce dňa 01.10.1965 obec Dobrá nad Ondavou zanikla.

 

Aj keď obec zanikla pred viac ako tridsiatimi rokmi a pôvodné obyvateľstvo bolo presťahované

do viacerých regiónov na celom území Slovenska, na nezaplavenej časti obce sa každoročne koná stretnutie pôvodných obyvateľov.

 

Naviac na pôvodnom území obce sa nachádza cca 550 rekreačných chát a cca 50 rozostavaných rekreačných chát, z ktorých podstatná

časť je uspôsobená na celoročné bývanie. Viacerí vlastníci týchto nehnuteľností už požiadali o trvalý pobyt v obci resp. majú

o to záujem v prípade, ak by bolo rozhodnuté o rozdelení obce. Petíciu za obnovenie obce Dobrá nad Ondavou

podpísalo 562 vlastníkov nehnuteľného majetku a 195 pôvodných obyvateľov zaniknutej obce.

 

 

 

Predslov MUDr. Aladára Šalátu, CSc. - rodáka z Dobrej nad Ondavou

 

Úvod. Tam, kde je teraz priehrada Domaša najširšia, na pravom brehu Ondavy, stála najväčšia (podľa mňa i najkrajšia) obec stredného toku Ondavy - Dobrá nad Ondavou. Kedysi Nagy Dobrá, potom Veľká Dobrá, až sa nakoniec ustálil posledný názov. Áno, bola nad Ondavou, ale pyšná Ondava to asi ťažko znášala a tak Dobrú zaliali vody Ondavy nenávratne na jeseň v roku 1965. Narodil som sa v Dobrej v roku 1931. Dnes, keď sedím za písacím stolom, spomínam na náš život, na rodákov i na väčšie či menšie epizódy z nášho života. V tejto súvislosti mi prichodí na um spomienka na knihu Pod Tatrami s ilustráciami maliara Jána Hálu, ktorý vo venovaní k tejto knihe napísal: ”Pamiatke starého dobrého Važca, ktorý vyhorel do tla v roku 1931”. Sú v nej nádherné ilustrácie zachytávajúce život Važčanov v tomto období. Ja maľovať neviem, abecedu však poznám a snáď to, čo mi v pamäti zostalo, navodí aj u vás, rodáci, spomienky príjemné. Nechcem, aby boli nostalgické, aj keď sa tomu zabrániť nedá. Bol by som rád, aby tieto riadky vzbudili vo vás pocity príjemné, niekedy i veselé, tak ako ich prinášal život.

 

 

Kultúrny život v Dobrej nad Ondavou

 

Na vtedajšie časy veľa podujatí v oblasti kultúry nebolo, ale rozhodne to boli pravidelné jedenkrát ročne organizované divadelné predstavenia, kde herecké úlohy vytvárali odvážnejší Dobrančania. Javisko bolo vo vtedy jedinej väčšej miestnosti (samozrejme popri krčme) v škole. Vlastnoručne namaľované kulisy z dosák a podstavcov, vyvýšené pódium s riadnou oponou, ktorá sa zaťahovala ako v profesionálnom divadle. Ja si pamätám na nejakú spevohru, kde Laci Novák vytvoril hlavnú úlohu. Neskôr po vojne táto časť kultúry bola nahradená pravidelne do obce prichádzajúcim pojazdným kinom. Filmy sa premietali tak isto v škole. Ešte z celkom mladých rokov si pamätám i na vystúpenie kočujúcich divadelníkov, ktoré sa konalo v Novákovej krčme. Inými pravidelnými podujatiami boli rôzne školské oslavy, ale i oslavy významných štátnych sviatkov. Hlavnými kultúrnymi vložkami bolo recitovanie básní i spev. Menšie oslavy sa konali v škole, tie väčšie na priestranstve pred notárskym úradom. Recitovalo, spievalo a rečnilo sa z prenosnej tribúny. Dodržiaval sa krásny zvyk na jar, keď dievčatá kráčali v rade držiac sa za ruky a spievali tu svoju „Hoja ďuňďa hoja“. Zábavy boli väčšinou v krčme u Nováka a hrávala na nich známa Šuľaková muzika. V určitom slova zmysle kultúrnymi podujatiami boli i svadby, ktorých v dedine bolo vždy niekoľko za rok. Starostom býval často i Janko Haššák. Kedysi ešte pred vojnou som u neho zapísal pre nášho profesora, zberateľa východoslovenských piesní a zvykov celú dobranskú svadbu. Boli to stanovené pravidlá, krásne veršované reči starostu, staršieho družbu, nádherné svadobné piesne, spievané vždy v určitom štádiu svadby. Verím, že tento zošit s mojím zápisom sa nestratil. Počul som, že materiály putovali po jeho smrti do depozitára Matice slovenskej, a tak ho niekto možno raz zoberie do ruky a zoznámi sa s tým, aká bola svadba u nás.

 

 

Školstvo v Dobrej nad Ondavou

 

V Dobrej pred 1. svetovou vojnou i tesne po nej bola jednotriedna ľudová škola. V pamäti možno dnes najstarších občanov zostal učiteľ Koľvoška. Ľudová škola stála uprostred dediny na tzv. Pánskej ulici, hneď za kostolom. Bola to jedna veľká učebňa, do ktorej sa vchádzalo cez menšiu predsieň. Naľavo bol malý kabinet, ktorý vyzeral skôr ako sklad rôznych nepotrebných vecí. Škola sa vytápala veľkými okrúhlymi železnými kachľami. Hneď za budovou boli veľké drevené záchody a dreváreň. Byt učiteľa bol hneď naproti škole, bol to však zároveň i byt kantora, pretože s miestom učiteľa na ľudovej škole bola viazaná i funkcia kantora. Prvým povojnovým učiteľom, riaditeľom i kantorom zároveň bol pán Jozef Mihók z Prešova, ktorý pôsobil v Dobrej až do roku 1944. Po 2. svetovej vojne učiteľské povolanie zanechal a pokiaľ som s ním mal kontakty, pracoval v stavebnej firme. Na prelome 20-tych a 30-tych rokov pre pribúdajúci počet žiakov bola zriadená druhá trieda. Učiteľkou sa stala moja mama, ktorá prišla do Dobrej učiť z Benkoviec. Vyučovanie bolo striedavo doobeda a poobede, štvrtok bol tzv. „feriálny“ deň. Niekedy v 36-tom roku prišla do Dobrej tretia učiteľka, manželka notára Horváta. Vtedy bolo už potrebné vytvoriť ďalšie triedy a boli zriadené dve triedy v kaštieli. V roku 1940 učiteľku Horvátovú vystriedal pán učiteľ Šimko. Ten s prestávkou počas vojenskej prezenčnej služby pôsobil v Dobrej po vojne už ako riaditeľ až do polovice 50-tych rokov. Po vojne sa s vyučovaním začalo v marci v roku 1945. Jedinou učiteľkou bola moja mama, ktorá organizovala zápis žiakov do školy aj v Detríku. O pár týždňov neskôr jej prišiel pomáhať pomocný učiteľ pán Tarasir. Od nového školského roku nastúpil znovu pán učiteľ Šimko. Triedy boli vtedy organizované tak, že v jednej triede sedel 1. ročník s 3. ročníkom, 2. so 4. a ročníky 5 až 8 tvorili tretiu triedu. Počas môjho detstva časť žiakov končila ôsmou triedou ľudovej školy, menšia časť prešla do Vranova alebo Stropkova na meštiansku školu. Ojedinele odchádzali na gymnázium do Prešova študovať žiaci z Dobrej a pokiaľ ja si pamätám, bol to syn Pinčákových, ktorý ako mladý študent medicíny zomrel na závažné pľúcne ochorenie. Druhým bol už spomínaný Juraj Hurný, po ňom Mišo Haššák. V 42. roku nastúpil na gymnázium do Prešova Štefan Hurný a ja. Po 2. svetovej vojne sa počet študujúcich veľmi rozšíril, pribudlo gymnázium v Humennom, vo Vranove, pribudli ďalšie stredné odborné školy, a tak sa počet študujúcich postupne zvyšoval. K nám do Prešova medzi prvými pribudol Mišo Baník i Jožko Hurný. V roku 1953 bola v Dobrej zriadená osemročná stredná škola. Rozšíril sa učiteľský zbor, ďalšie triedy vznikli v novopostavenej budove, ktorá bola postavená ako náhrada za vojnou zničený dom. Jedna trieda bola i tam, kde predtým bola predajňa NUPODu. Takýto stav trval až do zaplavenia Dobrej. Do dobranskej osemročnej školy dochádzali i deti z okolitých dedín i zo susedného Stropkovského okresu. Rozmnožil sa i počet učiteľov.

 

 

Duchovný život v Dobrej nad Ondavou

 

O niektorých aktivitách duchovného života som sa zmienil už v časti „Obyvatelia Dobrej“. Ten bol podmienený prevážne náboženským cítením obyvateľov Dobrej. Pokiaľ si spomínam, naši obyvatelia boli veľmi tolerantní aj k židovskému vierovyznaniu a naopak. Spomínam si na výjav, ktorý sa udial raz na sviatok Božieho tela, ktorý sa svätil vo štvrtok. Pred veľkou omšou stála ako obyčajne skupina chlapov, neďaleko nich aj my, deti, keď tu naraz upriamil pozornosť chlapov pohľad na cestu vedúcu dole do Dobrej z Vranovskej strany od „Hruna“. Dole kopcom sa spúšťala kolóna gazdovských vozov. Keď prišli až na okraj dediny, vidiac hlúčok postávajúcich ľudí na ceste v sviatočnom oblečení, zastali pred dedinou a dvaja z chlapov sa pustili k nám. Prekvapení sa pýtali, čo sa tu deje. Že oni sú z Kladzian a že prišli do svojho lesa, ktorý sa nachádza v dobranskom chotári a že čo majú teraz robiť, keď je tu sviatok. Naši im povedali, že kľudne môžu ísť za chvíľu svojou cestou, že my ideme do kostola a oni nás nebudú rušiť. „Oj nie. Keď je tu taký sviatok, my to urobiť nemôžeme, ideme domov a prídeme druhý raz“. Do Kladzian to bolo vyše 20 kilometrov. Oni boli evanjelici. A ja premýšľam o tom, aká to bola tolerancia a úcta k vierovyznaniu tých druhých. Centrom duchovného života bol rímskokatolícky kostol. Jeho charakteristika je popísaná vo výpise z „Lexikónu obcí Slovenska“. Prvým farárom po 1. svetovej vojne v našej dedine bol dekan Hudák, pôvodom z Kľušova. Posledné roky života prežil v Bardejove. Po ňom do obce na faru nastúpil vdp. Ondrejčák. Po ňom to boli farári Šišler a Sabol-Palko. Pred svojim zánikom Dobrá už stabilného farára nemala. Oživením stabilných pobožností boli vždy sviatky, ako Vianoce, Veľká noc či spomínané Božie telo, ktoré sme ináč volali aj „Oltáriky“. Zvláštne čaro mala Veľká noc. Nielen pre spievanie pašií, ale aj obrad „svätenie jedál“ (pasky) a samotné „Vzkriesenie“. Zaujímavý bol pohľad na utekajúce ženy s košíkmi plnými svätených jedál, z ktorých sa sem tam v behu i niečo stratilo. Nás chlapcov strašne bavilo počas vysviacky pozatvárať bránky vedúce do kostolnej záhrady, zablokovať ich tak, aby ženy museli preskakovať plot. Neviem, či vždy, ale pamätám si na tú Veľkú noc, kedy malá, čiperná Havajka viedla nedostihnuteľne húf ďalších Dobrančaniek. I vzkriesenie malo stále svoj zaužívaný obraz doplnený každoročne očakávaným príbehom. Jeho aktérmi bol Mižo Hudák, dobranský hájnik a Andriš z Trepca. Pán Hudák pálil slávnostné salvy zo svojej brokovnice a chudák Andriš, ktorý trpel duševnou poruchou, vždy s hrôzou kričal a utekal preč. Pekným obradom bolo i svätenie ozimín. Z Vianoc najkrajšou bola Polnočná omša. S príchodom pána učiteľa Šimka, ktorý sa stal i kantorom, zlatým klincom Polnočnej omše sa stala pieseň „Nad Betlemom aký to blesk“. Pred tým sme ju nepoznali, je to nádherná pieseň a žiaľ okrem našej dediny som ju nikdy nikde nepočul. Vždy, keď zazneli prvé akordy orgánu signalizujúc, že sa bude spievať táto pieseň, celý kostol stíchol, aby potom všetci s obrovským nadšením začali spievať „Nad Betlémom....“. Mimoriadnymi udalosťami dotýkajúcimi sa duchovného života boli sväté misie a sviatosť birmovania. Po misiách vždy pred kostolom na ich pamiatku bol postavený drevený kríž s dátumom, kedy sa tieto misie konali. Sväté birmovanie a príchod pána biskupa do obce to bývalo viac ako nejaká štátnicka návšteva. Prípravy na jeho uvítanie trvali už niekoľko dní. V deň príchodu pána biskupa Čárskeho v čase môjho detstva niekoľko gazdov vyblýskalo svoje kone, vyčistilo postroje, kone ozdobili farebnými stužkami. Jazdci sami sa obliekli do krásnych dobranských krojov a ako tzv. sedliacka jazda išli čakať pána biskupa na hranicu chotára. Potom ho doprevádzali až do dediny, kde ho čakal richtár obce s privítaním. Raz sa stala taká udalosť, že dojatý náš richtár bol tak z toho vyvedený z miery, že okrem oslovenia, ktoré opakoval niekoľkokrát, nevedel zo seba dostať ani slovo. Pán biskup sa vynašiel a hovorí: „Uspokojte sa, ja viem, Vy ste ma chceli pekne privítať“. „Hej, hej, chcel“, znela odpoveď. Po obede náš richtár konštatoval: „Ja do frasa tomu nerozumim. Včera som tak šumne šicko znal, a dneška ne a ne sebe spomenuc“. Po skončení slávnostného obradu bol som na farskom dvore, keď tu naraz prechádzal okolo pán biskup Čársky so svojim sprievodom. Mal som vtedy snáď štyri roky. Čosi sa ma opýtal, a ja som počul zo všetkých strán šeptať: „Pobočkaj ruku, pobočkaj ruku“. Ja som žiaľ nepočul nič iné, len „pobočkaj“. A preto som k ohnutému ku mne pánu biskupovi trochu povyskočil, objal ho okolo krku, ohol som ho viac k sebe a srdečne pobozkal. Na pamiatku mi daroval obrázok, na ktorom je jeho podobizeň z tých čias.

 

 

Ekonomický život v Dobrej nad Ondavou

 

Základným zamestnaním obyvateľov Dobrej bola poľnohospodárska činnosť. Ako som už spomínal skôr, Dobrá mala jeden z najväčších chotárov na Východnom Slovensku, ale nie všetky jeho časti boli pre poľnohospodársku činnosť priaznivé. Najlepšie úrodné polia sa nachádzali na dnes už zaplavenej rovine na pravom brehu Ondavy po hlavnú cestu. K nim patrili i mierne k východu sa zvažujúce stráne Ondavskej vrchoviny. Veľa ornej pôdy sa nachádzalo i na okolitých kopcoch, akými boli Peľačka, Šedlačka, Tibačka ale i známa Nadskala, ktorá bola najvzdialenejšou od dediny. V súvislosti s ňou si spomínam na jeden príbeh, ktorého autorom bol Ďuri Haššák. Bolo horúce letné poludnie, Ďuri sa práve vrátil zo svojho poľa na Nadskale a čakala ho ešte jedna fúra. Ležal v tieni pod plotom, žuval steblo trávy a takto nahlas uvažoval: „Dze to nas ten naš praocec Slovák na take hury privid. To taky praocec Čech bul mudrejši, ľebo on svojich ľudzi na ľepše chotare privid a teraz ja še tu mušim tak trapic, že na Nadskalu ľem dva razy na dzeň z vozom vyjdzem“. No samozrejme doplňujúcimi hospodárskymi prevádzkami bol chov domáceho dobytka, hlavne kráv. Bol to vždy obrad, keď obecný pastier vyháňal stádo kráv na pašu. Trúbil na trumpetu a plieskal veľkou „kančuhou“. Poniektorí chovali aj kozy, ale bolo ich veľmi málo. Významnú časť tvorila i práca v lese. Dobrá mala a má aj dodnes rozsiahle lesy. Z bukového dreva sa na spomínanom priestranstve kresali a rezali pražce (šlepire). Podľa toho, aké hrubé bolo drevo, urobili sa z neho 2, 3 i 4 pražce. Z tých hotových sa vyskladala akási hranica, na vrch sa položil kus, z ktorého malo byť viac pražcov a ten sa rozrezával ručne tak, že jeden alebo dvaja chlapi stáli hore i dole tak, že podľa hrúbky pňa ho rozrezávali buď dvojručnou alebo štvorručnou pílou. Z podradného dreva sa v lese v míľkach pálilo drevené uhlie. Známym dobranským uhliarom bol starý Degelman. Prácu pre mnohých v Dobrej zabezpečovala i veľká píla a mlyn. Mlyn mal výbornú povesť široko ďaleko a známymi mlynármi boli pán Girovský, Emil Paľo, Andriš Hudák a Janko Jevčák. V mojich detských rokoch majstrom na píle bol pán Uher. Jeho synovia boli mojimi kamarátmi a ja si dodnes spomínam na obrad, ako pani Uherová, ktorá bývala v tom čase v kaštieli, posielala svojmu manželovi denne desiatu na tácke. Čo tam bolo za jedlo, to si nepamätám, ale vždy tam bola fľaštička s rumom, všetko prikryté pekným bielym obrúskom. Koľko citu, lásky a úcty vedela prejaviť k živiteľovi svojej rodiny!

 

 

Obyvatelia Dobrej nad Ondavou

 

Dá sa povedať, že naša dedina bola na vtedajšie časy typickou mnohonárodnou dedinou. Jej základ tvorili samozrejme Slováci, ale časť obyvateľov boli aj Rusíni, o čom svedčia i mnohé mená dobranských obyvateľov, aké som poznal neskôr pôsobiac vo Svidníku. Prichádzali a usídľovali sa v Dobrej hlavne kvôli práci na veľkostatku i na píle. To, že patrili k tejto národnosti, prezrádzalo i grécko-katolícke náboženstvo. V našom kostole jeden krát za mesiac slúžieval omšu pán farár z Valkova. Je zaujímavé, že v roku 1968 som počul spomínať Vasiľa Biľaka na náboženské spory medzi grécko-katolíkmi a pravoslávnymi, pokiaľ išlo o spoločné užívanie kostolov, zdôrazňoval, že on si pamätá na Dobrú počas návštevy u príbuzných a vtedy v tom istom kostole slúžil omšu rímsko-katolícky i grécko-katolícky kňaz. Keď už spomínam Vasiľa Biľaka, nedá mi, aby som nespomenul jeho tetu, pani Aľu Biľakovú, vtedajšiu skúsenú „pôrodnú babičku“, ktorá dopomohla na svet možno i stovkám mladých dobrančanov, medzi inými i mne. V Dobrej bola i početná skupina obyvateľov židovského pôvodu. Bolo ich niečo vyše sto. Zoznam dospelých obyvateľov židovského pôvodu uvádzam na inom mieste. Živili sa obchodovaním s väčšími či menšími úspechmi. Mali svoju synagógu. Ja si spomínam na sobotné dopoludnia, kedy poobliekaní v dlhých čiernych kabátoch, s klobúkmi na hlave, z ktorých niektoré mali kožušinové lemovanie, tiahli na svoje bohoslužby. Našim obchodníkom bol „Hicko“ (Hönig), ktorý mal miešaný tovar, ale najväčší obchod mal Hapkovič s prevahou textilu, Rottovci mali mäsiarstvo a vyrábali i sódovú vodu, Fajvel mal krčmu. Tá musela byť kedysi slávna, lebo bol v nej ešte taký, pre staré dedinské krčmy typický šenk, obitý latkami, aby sa pri bitkách, ktoré sa často strhli, dal rýchlo uzavrieť. On ešte nalieval pálenku do typických nádobok, čo mali tenké dlhé hrdlá. O tom, že táto krčma kedysi veľa zažila, svedčilo i to, že kozy idúce z paše vždy zašli k stenám okolo vchodu a usilovne ich olizovali, doplňujúc si soľné zásoby, ktoré mali pôvod v tom, že ich kedysi „občurávali“ chlapi popíjajúci v krčme. Záchody vtedy ešte neboli, a tak kde inde sa dalo ísť, ako len k najbližšej stene. Fajvel vykupoval i liečivé byliny. Tragickým dňom pre našich židovských spoluobčanov bol 16. máj 1942, keď ich zhromaždili na širokom priestranstve medzi kostolom a notárskym úradom, posadili na vozy a vyviezli do nenávratna. Do Dobrej sa z nich vrátili iba bratia Hapkovičivi, ktorí skoro emigrovali do USA, zachránil sa Háber s manželkou, ktorý bol kedysi spoluvlastník mlyna a dcéra druhého spolumajiteľa mlyna, Edita Perlsteinová. Pamätám si, ako raz večer v 45-tom roku prišiel do Dobrej na voze, čo viezol učiteľov z porady vo Vranove jeden zo spomínaných bratov - Simko. Vyzeral tlstý a mama mu povedala, že neúrekom vyzerá dobre. On jej odvetil, „e je to len na pohľad, lebo tá tĺšťka nie je tuk, ale prebytočná voda, lebo je ešte stále opuchnutý“. Nemé svedectvo o ich živote v Dobrej podávajú náhrobné kamene na starom židovskom cintoríne, ktorý už pomaly prerastal les. Ako som sa dozvedel nedávno, bol tento cintorín obnovený z prostriedkov židovskej obce na Slovensku. Mali sme aj na vtedajšiu dobu veľkú cigánsku štvrť. Tiež ich bolo vyše stovky. Ale to neboli cigáni ako o mnohých počúvame dnes. Ani to meno nebolo hanlivé. (V západnej Európe sa za toto pomenovanie nikto nehanbí. V Moskve a v Tbilisi som navštívil predstavenie v divadle, ktoré sa volalo Cigán). Neboli s nimi nikdy žiadne problémy. Skoro všetci sa živili remeslami alebo boli dobrými muzikantmi. Veď kto z nás by si nepamätal na skupinu Miľa Šuľaka, v ktorej boli väčšinou jeho synovia, najmä „živý“, ktorý pomaly preberal otcove žezlo. Druhá skupina Ficeková bola známa pre mňa vďaka Ficekovým husliam, na ktorých som sa naučil hrať aj ja. Bolo to tak: Niekedy v 40. roku prišiel do Dobrej učiť mladý učiteľ Šimko. Ficek bol vo finančnej kríze a preto predal svoje husle značky Steiner s vynikajúcim zvukom Šimkovi. Ale ani on neoplýval peniazmi a tak ponúkol tieto husle mojej mame, aby ich kúpila pre mňa, že on ma bude učiť. Mama ich kúpila a ja som začal k nemu chodiť na hodiny. Potom niekoľko rokov do Prešova, a keď ich teraz niekedy zvesím z klinca a zahrám si tú známu „A tam dolu za Ondavu cigani byvaju“, spomeniem si na Žuľaka i na Ficeka. V súvislosti s ním mi ostala ešte jedna príhoda v pamäti, keď Ficek sedel v krčme u „Karoľa“ a prišla za nim jeho žena a začala sa s nim vadiť. On s ňou vyšiel von na cestu a dal jej takú facku, že začala padať na opačnú stranu a keď už bola v „šikmej“ polohe, vrazil jej jednu z opačnej strany a krásne ju vyrovnal do stoja. Nikdy viac som už také „narovnávanie“ nevidel. Fošnir bol murár, Čipsár bol kováč. V mojej pamäti mi utkvela i stará Bliščačka. Zo slamy plietla krásne slamené úle i „sakajtovy“ - pletené slamené košíky, do ktorých sa dávalo cesto na pečenie chleba. Z konopných nití plietla i ploché silné špagáty, na ktoré sa vešalo prádlo. Mám ako relikviu odložený kus starej Bliščačkinej špargy a zrejme skončí v skanzene v Bardejovských Kúpeľoch. Raz ráno cez týždeň prišla Bliščačka po rannej omši za pánom farárom Ondrejčakom žltá ako kanárik, a hovorí: „Jich milojsc, vidza jaka som žulta, ľudze mi tak radza, že mi to prejdze, kedz mi daju dnuka do kalicha popatrec“. Vzal ju do kostola, vybral kalich, ona sa do neho dlho dívala, asi si myslela, že čím dlhšie bude doň pozerať, tým skôr jej to pomôže. Nepamätám si, ako to dopadlo. Veľmi poriadnou ženou bola Haňa Kurtá. Často u nás pracovala. Mala syna Bejlu a ten mal ženu Julu. Za Slovenského štátu bolo také nariadenie, že cigáni musia uzavrieť cirkevný sobáš, aby nežili len tak „na viru“. Preto sa išli dodatočne zosobášiť i Bejla s Julou. Bol som vtedy v kostole ako miništrant. Okrem nich dvoch a svedkov nebol nikto prítomný. Jula nevedela slovensky, len cigánsky a k tomu ešte dobre nepočula. Keď jej pán farár po Bejlovi povedal: „Pýtam sa ťa Júlia, miluješ tu prítomného Bejlu“, ona nepovedala nič, len sa na pána farára nechápavo dívala. Nepovedala nič, ani keď to zopakoval. Keď aj po tretíkrát mlčala, Bejla do nej štuchol a povedal: „Pen ha“ (povedz hej). A tak manželstvo mohlo byť požehnané. Príjemným a slušným človekom bol Jako. I Turilkovci. Tých som stretol naposledy začiatkom 70-tych rokov vo Vranove, keď som tam získaval do Svidníka zubného lekára. Išiel som po dvore zo zadu po Čemerňanskej ulici so šoférom, keď som naraz zbadal sedieť na schodoch skupinu ľudí. Pozerám sa a schválne hlasnejšie hovorím šoférovi, aby to tí sediaci počuli: „Ten starý pán je určite Turilka z Dobrej“, a naraz počujem: „No vidzi“, nehutoril som ci, že to Ali?. Zvítali sme sa a veľmi ho to potešilo, že som ho spoznal. A mňa tak isto. Do histórie dobranských cigánov sa zapísal i Kominár svojim telefonátom na pôrodnicu do Humenného, ale i tým, ako sa v dobranskom lese stratil a nakoniec vyšiel z neho vo Valkove. Pre nás chlapcov to bola nepredstaviteľná vzdialenosť. Mená, ktoré som tu spomínal, to boli vlastne len prezývky, aké si naši cigánski občania vzájomne dávali. V skutočnosti v Dobrej bolo 23 rodín Tomášovcov, 6 Kaliášovcov, 7 Dančovcov, 3 Kotliarovcov, 4 Čonkovcov, 3 Juskovcov, po jednej Gažiovci a Kukučovci a po dve Fiľovci a Huňákovci.

 

 

Aká bola Dobrá nad Ondavou?
 

 

Keď zoberieme do úvahy dediny ležiace pozdĺž toku Ondavy, či už na jej hornom alebo dolnom toku, patril jej oprávnene prívlastok Veľká Dobrá. Veď podľa sčítania ľudu mala už na konci 30-tych rokov cez tisíc obyvateľov. žiadna iná dedina v ondavskej doline nemala toľko satelitných osád, (kopaníc či lazov) ako Dobrá. Najväčšie boli Verchy, po nich nasledoval Pohlodok, ďalej Suchý Jarok a Syrový Jarok. Okrem hlavnej ulice, čo sa tiahla okolo hlavnej cesty (Sypana Draha), vedúcej hore do Stropkova a dole do Vranova, mala aj ulicu Pánsku, kde stál starý kaštieľ, bývalý hospodársky dvor, fara, škola, notársky úrad a pár rodinných domov. Ďalšou ulicou, ktorá sa tiahla paralelne s Pánskou ulicou, bola ulica Blatná, čo viedla od Veľkej Domaše. Ona bola skutočne blatná, lebo bolo na nej vždy plno blata. Bývali na nej hlavne gazdovia. Najväčšou ulicou bol tzv. Vyšný Koniec, ktorý sa tiahol smerom juhozápadným, pozdĺž väčšieho potoka, ktorý vytvárali splývajúc spolu pred dedinou Suchý i Syrový Jarok. Z nej sa vychádzalo do Kvakoviec i Detríka. V charakteristike obce v knihe Lexikón obcí na Slovensku sa uvádza, že Dobrá mala typickú potočnú zástavbu. Bola to len čiastočná pravda. Cez horný koniec pretekal spomínaný potok vytvorený Suchým a Syrovým Jarkom, ten však dedinu opúšťal veľmi skoro, odchýliac sa doprava a pretekajúc cez dobranskú rovinu vlieval sa do Ondavy. Druhý bol menší potok, tečúci pozdĺž hlavnej cesty. Bol to však veľmi zradný potok. Za sucha v ňom netiekla žiadna voda. Keď aj nejaká tiekla, tá stačila vsiaknuť do piesku sotva pritečúc do dediny. Zmena nastala v 40-tych rokoch, keď došlo k regulácii potokov. Vtedy odrazili časť vody z hlavného potoka a nechali ju pretekať popod prvú časť Vyšného Konca popred mlyn, takže sa spájal s potokom tečúcim pozdĺž hlavnej cesty pri starom kamennom moste uprostred dediny a obohatil vodou celú Blatnú ulicu. Dobrá bola od roku 1920 sídlom notariátu, do ktorého patrili tieto obce: Dobrá, Trepec, Detrík, Kvakovce, Slovenská Kajňa, Malá Domaša, Žalobín a Jasenovce. V roku 1942 bol v žalobíne vytvorený nový notariát, do ktorého z dobranského prešli ešte Malá Domaša a Jasenovce. Prvým notárom bol pán Gojdič, ktorý tam pôsobil až do roku 1936. Od roku 1926 pôsobil v Dobrej obvodný lekár, Dr. Sóbel, ktorý tam strávil bez krátkej prestávky počas vojny takmer 30 rokov. Bola tam četnícka stanica so známymi menami četníkov: Hubáček, Stano, Petrus, neskôr Suchánek. Dobrá bola sídlom fary, kde prvým povojnovým farárom bol vdp. dekan Hudák. U nás bol známy mlyn a píla. Chotár Dobrej patril k najväčším na Východnom Slovensku. Veď jeho severný výbežok siahal až k dedine Valkov. Uprostred dediny bolo veľké priestranstvo, na ktorom sa konali pravidelné jarmoky, ale bolo to i miesto odpočinku furmanov ale i žencov, čo tiahli zo severu od Svidníka dole na „Dolniaky“ a potom občačkaní zrnom sa vracali o pár týždňov späť. Keď sa ich niekto opýtal, odkiaľ sú, zaznela stereotypná odpoveď: „Z vyše Stripkiv“. Do Stropkova sme chodili na „škaľpirnu“, ale ten kraj nad Stropkovom vzbudzoval našu zvedavosť. Dnes viem, že za Stropkovom začínal už šariš, hneď za Chodčiankou. Most cez ňu sa volal šarišský most. My sme patrili do Zemplína. Dominantou Dobrej bol kostol, stojaci na širokom priestranstve uprostred obce. Toto priestranstvo bolo ohraničené na jednej strane Novákovou krčmou a farou, na druhej strane „šmikňou“ bratov Novákových. Tretiu stranu trojuholníkového tvaru tvoril dom Baníkových, mlyn a píla, dom Hazugových a dom Gajdoškin. Toto priestranstvo bolo dosť často zalievané vodou, najmä vtedy, keď onen malý vysýchajúci potôčik sa po výdatnom daždi zmenil na dravú rieku, ktorá sa potom valila dole celou Pánskou ulicou.

 

 

Zánik Dobrej nad Ondavou

 

Najsmutnejšie obdobie nastalo počas výstavby priehrady najmä v období ukončovacích prác a najhoršie bolo vtedy, kedy bolo treba exhumovať mŕtvych, ktorí zomreli v posledných 50-tich rokoch. Niekoľko rokov predtým už platil zákaz pochovávania na dobranskom cintoríne. Pamätám si dobre na toto obdobie na jeseň roku 1964. Bol som na cintoríne, keď exhumovali i mojich najbližších príbuzných, otca, sestru, babičku. Bolo vlhké počasie a v mnohých hroboch bolo plno vody. Neviem, či ľudia boli z tej biedy natoľko otrlí, že nič nenasvedčovalo tomu, žeby boli zdesení. Všade to smrdelo chlórovým vápnom a pálenkou, čo dostávali tí, čo pozostatky mŕtvych vyberali, na guráž. Nad jedným otvoreným hrobom neďaleko kaplnky stála žena a dívala sa, ako chlap stojaci vo vode vyberá z nej kosti jej nebohého manžela a ukladá ich do novej pripravenej rakvy, tak aby ležali približne podobne, ako ich mal, keď ho kedysi kládli do truhly, vytiahol z vody nejaké kosti, poukladal ich podľa známej šablóny a povedal: Hotovo. Žena mu na to: Ta dze hotovo. šak tu nema ani polovicu svojich kosci. Šak ma tak malo reber. Chlap rukami v dlhých gumených rukaviciach zas zahrabal v kalnej vode, vylovil pár kostí a vyhlásil: To je šicko pani, vecej tu nit. Videl som, že ich chýba najmenej jedna tretina, ale čo sa dalo robiť. Ešte na jeden hrob sa pamätám. V 30-tych rokoch otriasla Dobrou vražda mladej dievky. Práve v ten deň, keď jej hrob otvárali, bol som opäť na cintoríne pri hrobe. Všetci okolostojaci boli prekvapení. V hrobe nebolo nič, len farebný hrebienok, aké dievky vtedy nosili vo vlasoch. Tak, ako po deťoch, ktoré zomreli po 1. roku života, len kaučukové zbytky po cumlíkoch. Zdesenie v Dobrej vyvolalo obdobie, kedy do priehradného násypu vyvážali ílovitú hlinu z miest, kde sa nachádzal starý cholerový cintorín. Keď sa sypala hlina na cestu z nákladných aut, sem tam vypadli aj nejaké ľudské kosti. Ľudia mali strach, že čo sa stane, keby sa nakazili cholerou. Oficiálne sa vtedy hovorilo, že to nie je možné, lebo tie vibria (bacily) vo vode hynú veľmi rýchlo. Neskôr, keď vypukla cholera v Michalovskom okrese a zistilo sa, že bacily pochádzali z potoka Jovsa, bolo jasné, že občania Dobrej predsa len mali pravdu. Padal dom za domom. Niektoré si ľudia rozoberali sami, aby využili stavebný materiál. Keď sa rozobrala strecha a ostali len múry, nastúpili bagre. Bager sa postavil z jednej strany domu, zahrabal lyžicou do prostriedku múra, zvalili jeho strednú časť, potom sa lyžicou rozohnal sprava doľava, zvalil roh na jednej strane, potom na opačnej strane, prešiel na druhú stranu, urobil to isté a z domu ostala len hromada rozvalín. Dlho stál ako nemý výkričník uprostred rumoviska náš kostol už bez strechy. Ten skončil svoju púť medzi poslednými budovami a bol vyhodený do povetria. Posledný Odpust na Františka sme mali už len na dvore pod starým orechom. Ľudia, ktorí opúšťali svoje dediny v 44-tom roku v ich spomienkach aj keď ich dediny zhoreli počas jednej noci, zostal im zachovaný obraz ich dediny takej, akú ju zanechali. Naša Dobrá umierala pomaly. Dlho, viac ako rok. Tak ako na umierajúcom človeku sa stále objavujú nové a nové príznaky choroby umierania, bolo tomu tak aj u nás. Mizol dom za domom, dedinu opúšťali ľudia, postupne sa vytratili všetky ovocné stromy, zmizli ploty a ostalo len jedno obrovské rumovisko, kde buldozéry rozhrabali všetky ruiny tak, že človek nevedel nájsť, kde bola naša ulica, kde stál náš dom. Blúdil som po tom rumovisku a nevedel som sa zorientovať, kde som. Až nakoniec som uvidel trčiaci peň z našej čerešne, čo stála pred domom. Stál tam ako pomník nad zhasnutým životom našej dediny. Večná jej pamiatka!

 

MUDr. Aladár Šaláta, CSc., Dobrá nad Ondavou, jej život a zánik © 2003

 

* * * * *

 

 

 

Kelča (Stará) verzus Nová Kelča

 

V roku 2016 obec Nová Kelča oslávi 50. výročie svojho vzniku. Uplynú už päť desaťročí odkedy vody Ondavy zaplavili starú obec Kelču. V skutočnosti sa jej pozostatky nachádzajú pod vodou len niekoľko sto metrov od Novej Kelče. Podľa záznamov historikov Kelča patrila medzi najstaršie a najväčšie usadlosti v povodí rieky Ondavy. Prvá zmienka o Kelči ako o kráľovskom panstve je spred roku 1382. Až do roku 1848, do zániku feudalizmu medzi jej vlastníkmi nachádzame také významné šľachtické rody, akými boli Perínskovci, Peteovci, Véčeiovci či Jekelfalušiovci.

 

Kelča ako sídlo panského majera, pri ktorom sa sústreďovali viaceré riadiace a hospodárske zložky, ale i taká skutočnosť, že Alexander Jekelfaluši zostal vo funkcii hlavného slúžneho i po roku 1948, si Kelča i v tomto období udržala vcelku popredné miesto v rámci Stropkovského okresu. Jej význam vzrástol zriadením poštového úradu a jeho napojením na ďalekopis so Stropkovom a Vranovom v roku 1888. Od roku 1892 bola sídlom jedného zo siedmich notariátov v okrese, kde boli začlenené obce Bžany, Detrík, Ďapalovce, Veľká Domaša, Petkovce, Stropkovský Hrabovec a Valkov. V roku 1912 bola na poštovom úrade zavedená telefónna linka.

 

V čase prvej svetovej vojny v rokoch 1914-1915 sa Kelča zmenila na jeden veľký vojenský tábor. Keďže tu bol kaštieľ, liehovar, mlyn, veľké hospodárske budovy, maštale a kôlne, to všetko predurčilo Kelču k tomu, aby sa tu usadili viaceré veliteľstvá rakúsko-uhorskej armády aj s jednotkami. Zriadili tu nemocnicu, pekáreň, bitúnok, cvičili sa kone.


Aj história Kelče po roku 1918 je veľmi bohatá a dramatická. Koncom druhej svetovej vojny boli obyvatelia Kelče evakuovaní pred nemeckými fašistami, ktorí obec zapálili a zničili. Mnohí pred frontom utiekli až na ďaleký Spiš a Liptov a návrat domov uskutočnili až v marci a apríli roku 1945.

 

Posledných päť rokov existencie Kelče 1960-1965 bolo jedným z najdramatickejších období života jej obyvateľov. Nastával totiž čas, keď rozhodnutie o asanácii obce sa ukázalo byť neodvratné. Už v roku 1959 sa v Kelči a jej chotári objavili pracovníci žilinského Váhostavu, aby začali práce spojené s výstavbou vodného diela Domaša a koncom leta 1965 sa do novej obce sťahujú prvé rodiny. V jeseni roku 1965 vody Ondavy zaplavili Kelču spolu s ostatnými obcami. Spoločne s Kelčou sa pod vodou ocitli obce Veľká Domaša, Dobrá nad Ondavou, Trepec, Petejovce a Valkov. Jedinou novovzniknutou obcou bola práve Nová Kelča a tým sa stala najmladšou obcou krajiny. V roku 1970 mala 84 domov a 392 obyvateľov. Desiatky rodín našli po likvidácii starej Kelče svoj domov v okolitých obciach a mestách.

      

Od chvíle, keď vody Ondavy začali napĺňať dno budúceho priehradného jazera dostala sa i Nová Kelča do pozornosti záujemcov o rekreáciu, vodné športy a rybolov. Nikdy sa nehonosila reprezentačnými hotelmi, luxusnými ubytovacími zariadeniami, bezchybnými piesočnatými plážami, parkoviskami, lodenicami, či požičovňami. Od počiatku bola predovšetkým centrom výstavby rodinných a podnikových chát, ktoré sú rozmiestnené po svahoch Čopánky. Aj napriek tomu ju do konca osemdesiatych rokov navštevovalo množstvo turistov, ktorí oceňovali práve tieto osobitosti tohto kúta Domaše.

 

Obecný úrad zdedil v devedesiatych rokoch značne zdevastované rekreačné stredisko, ktoré naďalej chátralo a pustlo. Na lepšie časy sa začalo blýskať v roku 2004, kedy bola zahájená výstavba vodovodu a kanalizácie v Novej Kelči a RS financovaná z fondov Phare.


Ostáva veriť, že bude ambíciou obce využiť tieto investície a ďalej zveľadovať a oživovať rekreačnú oblasť v chotári obce, aby sa znovu stala cieľom tých, ktorí túžia po príjemnom a kľudnom oddychu, rekreácii a športe.


Doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc., KELČA Stará a Nová © 1996

 

* * * * *

 

 

 

Život obyvateľov severovýchodného Slovenska začiatkom prvej svetovej vojny (1914 – 1915)

 

Žalostne - ako vojenský tábor - vyzerali obce pri hlavných vojenských ťahoch. Jednou z nich bola i  Kelča. Jej kaštieľ, liehovar, mlyn, veľké hospodárske objekty, maštale, kôlne a voľné priestory (panské záhrady) ju predurčili na to, aby sa tu usadili viaceré veliteľstva rakúsko-uhorskej armády i s jednotkami. V miestnej škole zriadili poľnú nemocnicu, v hospodárskych objektoch veľkostatku bol vojenský bitúnok a pekáreň, na voľných priestranstvách sa cvičili a zdržiavali vojenské kone. V obci sa sústreďovali i zajatí ruskí vojaci a na miestnom cintoríne vznikol sektor vojenského cintorína, kde pochovávali padlých vojakov dovezených z frontu.

 

Doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc., KELČA Stará a Nová © 1996

 

* * * * *

 

 

 

Štyridsať rokov od presídlenia Valkovčanov na Solivar v Prešove
Vody Domaše ich donútili k odchodu

V časti Solivaru na Soľnej Bani po pravej strane cesty vedúcej do Slánskych hôr k známej rekreačnej oblasti Sigord, stojí súbor prízemných domov, ktoré boli vybudované začiatkom 60. tych rokov. Skromné obydlia na ulici Zlatobanskej a Vaľkovskej boli postavené pre obyvateľov obce Valkov, ktorí sa museli v súvislosti s výstavbou vodnej nádrže Domaša spolu s obyvateľmi ďalších zatopených obcí presťahovať do nových, štátom určených lokalít na rôznych miestach vtedajšieho Východoslovenského kraja.

 
Vodná nádrž Domaša bola ako priehradné jazero budovaná v rokoch 1962-1966 proti jarným záplavám Východoslovenskej nížiny a tiež ako zdroj elektrickej energie. Celá oblasť Nízkych Beskýd údolného charakteru, ktorou pretekala rieka Ondava od obce Lomné v okrese Stropkov po obec Malá Domaša v okrese Vranov nad Topľou bola po celom úseku 16 km v roku 1966 zaplavená vodou. Vodná hladina má pri plnom napustení rozlohu 1422 ha. Najväčšia hĺbka je 25 m a maximálna šírka 4 km. V súčasnosti je využívaná na rekreáciu, vodné športy, rybolov a turistiku. Pri výstavbe nádrže bolo úplne zaplavených 6 obcí a 2 čiastočne. Z mapy tohto územia vymizli pôvodné obce: Valkov, Petejovce, Kelča, Trepec, Dobrá a Veľká Domaša (podľa nej dostala názov i samotná vodná nádrž) a dve obce Bžany a Turany nad Ondavou boli zaplavené čiastočne. Na Solivar bola presídlená časť obyvateľov obce Valkov, preto ich miestni obyvatelia začali nazývať "Vaľkovčanmi".
Obec Valkov dnes v pôvodnej podobe neexistuje. Jej teritórium sa nachádza v okrese Stropkov, na severo-západnej strane vodnej nádrže Veľká Domaša. Prvá písomná zmienka o obci Valkov, ako sa dozvedáme v publikácií F. Uličného: Dejiny osídlenia Zemplínskej župy, pochádzala z roku 1363, keď patrila pod panstvo Čičava. Dedinu Valkov založil šoltýs Valko na základe valašského práva, pričom Valkov bol malou dedinou so všetkými náležitosťami s prevahou rusínskeho obyvateľstva, podobne ako nimi boli pôvodne i ostatné zaplavené obce. V obci Valkov sa gréckokatolícka cirkev spomína už v roku 1604 a 1648, teda v čase Užhorodskej únie.

 
Obec Valkov tesne pred jej asanovaním v druhej polovici 20. storočia mala 49 obývaných domov (občania ľudovo hovorili “49 čísel“). Obyvatelia boli gréckokatolíckeho vierovyznania, pričom jedným z mála objektov v terajšej rekreačnej oblasti Valkov, ktorý sa dodnes zachoval je práve gréckokatolícka cerkev Pokrova Presvjatoj Bohorodici z roku 1817. Podľa plánov socialistických staviteľov i tento malý kostolík, mal byť zrovnaný so zemou. Po vyprázdnení obce, rozmontovaní pôvodného ikonostasu a prenesení zvonov, cerkev slúžila ako sklad a skrýša pre dobytok. Zneuctenie chrámu trvalo vyše 20 rokov. Našťastie i vďaka tajne veriacim členom vtedajšej komunistickej strany prevážilo racionálne stanovisko zachovať chrám ako kultúrne dedičstvo. Dodnes ho obdivujú návštevníci rekreačnej oblasti aj keď je v silnom kontraste s architektúrou blízkeho betónového “monštra“ niekdajšieho hotela SZM. V súčasnosti hlavným oltárom chrámu vo Valkove je niekdajší bočný oltárik rímskokatolíckeho farského chrámu sv. Trojice v Solivare, ktorý bol na Valkov prenesený v roku 1998. Stalo sa tak i vďaka iniciatíve obetavých rodákov, ktorí sa o chrám príkladne starajú. Sú to najmä rodiny Škreptáková, Šebejová-Kaňuková, Babejová a Mičová.

 
Prvou rodinou, ktorá prišla na Solivar, bola v roku 1961 rodina Klebanová. Väčšina obyvateľov zatopenej obce Valkov sa prisťahovala na Soľnú Baňu v roku 1965, pričom posledná skupina prišla v roku 1966, kedy sa už nedalo zotrvávať v obci, pretože finišovala výstavba nádrže a stavebná technika bola pripravená asanovať pôvodnú obec. Podľa spomienok rodákov úplná spravodlivosť pri prideľovaní náhradných obydlí nebola dodržaná. Kto mal veľmi malý majetok, získal viac, kto mal relatívne väčšie gazdovstvo a pozemky, bol ukrátený. Pri prideľovaní domov v Solivare boli k dispozícii 3 kategórie bytov. Prevažne to boli trojizbové byty.

 
Alternatíva posunutia celej obce Valkov v zmysle výstavby nových domov na pozemkoch v katastri pôvodného chotára, nebola uskutočnená. Táto alternatíva bola realizovaná len v obci Kelča a dnes preto existuje obec Nová Kelča.

 
Aj keď miesto pre výstavbu domov valkovských presídlencov sa zo začiatku hľadalo v iných častiach Prešova (Dúbrava, Vládna štvrť), nakoniec bol určený Solivar ako miesto pre presídlenie občanov obce Valkov. Rozhodla o tom potreba rozsiahlych Štátnych majetkov v Solivare, ktoré potrebovali pracovnú silu a príchod Valkovčanov im prišiel veľmi vhod. V spomínaných rokoch 1965-66 sa prisťahovali tieto rodiny: Kaňuková, Blanárová, Kľučarová, Rohaľová, Kaňuková, Slivková, Girovská, Slivková, Mikulová, Čarná, Kaňuková, Kaňuková, Mičová, Mičová, Popovcová, Škreptáková, Popovňáková, Roháčová a Mikčová. Ostatné rodiny vytopeného Valkova sa rozhodli neprijať bývanie v Solivare a tak si našli svoj nový domov napríklad vo Vranove-Čemernom, Stropkove, Humennom, Banskej Bystrici, Albínove, Breznici, Ľuboticiach, alebo sa rozhodli pre západné Slovensko ako rodina Kertisová, ktorá sa odsťahovala do Boroviec pri Piešťanoch. Lokalitou vybratou pre výstavbu ich nových príbytkov v našom meste sa stali poľnohospodárske pozemky a lesnícka lúka na konci Solivaru, v miestach nad Tajchom, kde kedysi bola trasovaná úzkokoľajná železnička vedúca do areálu soľného závodu. Mestský stavebný podnik začal na začiatku 60. rokov realizovať výstavbu domkov, ktorých bolo spolu vybudovaných sedemnásť (štrnásť samostatných a tri dvojdomy) a ktoré s úpravami značne vylepšené stoja dodnes. Obyvatelia po príchode na Solivar hovorili jedným z dialektov rusínskeho jazyka. I dodnes sa najstarší valkovskí rodáci, ako sami potvrdzujú, "dohvarjaju po svojomu". Prvotné predsudky miestnych, ktorí sa tak trochu posmievali "rusnakom" dnes vymizli a Valkovčania sa prispôsobili. Pre novú generáciu je už Solivar prirodzeným domovom. Niektorí sa vrátili ku svojej viere a dnes navštevujú gréckokatolícke bohoslužby v kostole sv. Jána Krstiteľa na Soľnej Bani, ktoré vysluhujú kňazi farnosti Povýšenia sv. Kríža Prešov-Sekčov. Iní naopak asimilovali a začlenili sa do solivarského prostredia.


Napriek dlhej dobe, ktorá prešla od vysťahovania Valkovčanov z rodnej zeme, spomienky ostávajú a Valkovčania radi navštevujú miesta, kde prežili svoju mladosť. Keď vody Domaše v čase sucha opadnú, je možné vidieť základy jednotlivývh domov. Vtedy Valkovčania, ako sme sa dozvedeli z rozprávania Anny Kaňukovej a jej dcéry Márie Šebejovej, dokážu presne identifikovať svoj dom, hospodárske budovy a vlastne takmer celú dlhú ulicu, ktorá s domami po oboch stranách tvorila pôvodnú obec Valkov. Ako spomínajú, dodnes majú v solivarskom dome starý pekárnik, lebo ich rodičia sa báli, že po príchode na Solivar nebudú mať chlieb. Kedže Valkov nebol pred asanovaním elektrifikovaný, po príchode na Solivar najmä najmenší Valkovčania s údivom obdivovali svietiacu žiarovku, ktorá ako zdroj svetla nahradila petrolejku. Pekné spomienky na Valkov má aj Jozef Škrepták a Štefan Slivka, ktorí z Valkova odišli už ako dospelí mládenci. Veľmi radi spomínajú na Valkov. Tvrdia, že napriek chudobným pomerom bolo v obci veselo, aj keď po násilnej pravoslavizácii obce v roku 1950 sa medzi obyvateľmi narušila pôvodná jednota. Zhodujú sa však aj v tom, že ich príchod na Solivar mal aj svoje pozitíva. Pracovné príležitosti, blízkosť škôl pre ich deti, kultúrne vyžitie. Teda všetko zlé je aj na niečo dobré. Aj keď od príchodu na Solivar zomrelo z pôvodných Valkovčanov 38 ľudí, ďalšia 30-ka má ešte stále ako miesto narodenia v rodnom liste Valkov. Je to vzácnosť, lebo dnes je Valkov výlučne rekreačnou oblasťou a asi sotva bude na Valkove ešte niekedy trvalé osídlenie.

 

Ak v letných mesiacoch navštívite rekreačnú oblasť Valkov, snáď neujde vašej pozornosti gréckokatolícky chrám, v ktorom sa vďaka obetavým rodákom žijúcim v Solivare i dnes slúžia pre rekreantov v letných mesiacoch sväté liturgie, alebo sa občerstvíte v pohostinstve Rumpeľ, ktorý je vlastne pôvodným domom rodiny Girovských. Tieto dva objekty sú poslednými nemými svedkami dávneho života v obci. Ak sa však náhodou stretnete s pôvodnými obyvateľmi, neoslovte ich otázkou: Vy ste pôvodní Va-ľ-kovčania?, alebo nehovorte ako je na Va-ľ-kove krásne. Nie žeby to nebola pravda, ale tu skôr pôjde o jazykový problém. Nemajú totiž radi, ak pôvodný názov Valkov, je vyslovovaný zmäkčene Va-ľ-kov, Va-ľ-kovačania a pod. Preto dávajú do pozornosti mestskému zastupiteľstvu v Prešove návrh, aby z názvu ich ulice Vaľkovská bol vynechaný mäkčeň a užívalo sa historicky správne odvodenie názvu ich ulice Valkovská.

 
Štyridsať rokov prežitých v Solivare je dobou jednej novej generácie. Rodáci z Valkova dodnes živo spomínajú na svoju obec, mladí sa chodia na Valkov už iba rekreovať. Na jednom sa však zhodnú. Kraj Ondavskej vrchoviny je hlboko vrytý v ich génoch, preto pokiaľ budú žiť, budú sa do neho vracať a s hrdosťou v hlase rozprávať svojim vnúčatám i priateľom v Prešove o živote v ich zaniknutej obci.

 

Peter Krajňák ml.

 

* * * * *

 

 

 

Z histórie obcí na území dnešnej Domaše...

 

Sčítanie ľudu r. 1901 máj 19.

Holčíkovce 156 obyv. novonarodených 24 zomrelo 0

 

str. 19 (jedná sa o žiadosť na výstavbu cesty z Prešova cez Hanušovce cez kopec do Dobrej)

 

Urodzená, ctihodná župa!

Veľmi ponížene prosíme slovutnú župu, aby sme mohli svoju úrodu a ostatné produkty voziť na predaj do mesta Prešov, lebo je to pre nás výhodnejšie, lebo tam môžeme drahšie a rýchlejšie všetko predať. Pretože v Stropkove, Humennom a Vranove je obchod v rukách židov, ktorí podvádzajú a takto chudobných ľudí poškodzujú. Pre tieto príčiny ponížene sa uchádzame k ctenej župe, aby náš úbohý osud zobrala pod otcovskú starostlivosť, aby sme svoju úrodu a produkty mohli čím ľahšie a po kratšej ceste dodať na prešovský trh. Preto je potrebné dať cestu do použiteľného stavu. Milostiví zemepáni chodia na vrch Dobrá a považujeme za šťastie, že ctení zemepáni opravia cestu na vlastné náklady. Táto cesta cez Hanušovce by bola veľmi krátka, pretože na Vranov alebo na Giraltovce je to veľká obchádzka - 4 míle. Pre nás to znamená stratu času, zvýšené náklady na cestovanie. Inak sme odkázaní na svojvôľu židov a na ceny, ktoré oni určia. Našu žiadosť odôvodňujeme aj konštatovaním, že obchodníci z Prešova pre veľkú obchádzku nechodia na jarmok do Dobry, a tak musíme kupovať za vysoké ceny.

Ctená župa , ponížene prosíme o zváženie našej žiadosti. Do Vašej priazne sa porúčajú

 

V Holčíkovciach Vaši ponížení daň platiaci občania z obcí

Turany, Kelča, Ďapalovce, Rafajovce, Holčíkovce, Giglovce, Veľká Domaša, Trepec, Dobrá

 

str. 20 (jedná sa o žiadosť o vyčistenie priekopy, ktorá je zarastená a tým spôsobuje zatopenie lúk, dobytok potom nemá dostatok potravy a čiastky, ktoré treba odvádzať sa musia kupovať za drahé peniaze a ich vlastný dobytok je v zúboženom stave.

21.12.1843 zo zhromaždenia obcí Ďapalovce, Rafajovce, Holčíkovce, Giglovce.

Na druhej strane je odpoveď, že posielajú inžiniera, ktorý im s problémom pomôže.)

 

str. 21 Stály zoznam voličov do Národného zhromaždenia r. 1880.

 

str. 22 Stály zoznam voličov do Národného zhromaždenia r. 1878.

 

str. 23 - 28 Sčítanie ľudu a domácich zvierat.

 

str. 29 Podžupanovi Zemplína.

 

Pretože na minulom zasadnutí Národného Zhromaždenia prijali sa zákony, ktorých skutočný význam ľud na viacerých miestach nepochopil. Nesprávne pochopenie by mohlo viesť k rozkolu vtedy, keď potrebujeme najväčšiu podporu, súdržnosť, pokoj, je nevyhnutné vysvetliť zákony jednoduchým a ľudu zrozumiteľným spôsobom, aby sa predišlo rozkolu.

Okamžite Vás žiadam, aby najdôležitejšie články zákonov boli ľudovou formou v slovenskom jazyku v 80 exemplároch rozdané medzi roľnícky ľud na úkor domácej pokladne , podľa možnosti čo najlacnejšie alebo zadarmo. Rozdajte to rovnomerne, a nech sa aj duchovní a učitelia pričinia, nech ľud na tieto zákony upozorňujú a vysvetľujú ich skutočný význam, ich dobromyseľnosť a získané práva.

 

V Budapešti 23.5.1848. minister vnútra

 

str. 32

Župy a mestá Maďarska.

(Monografia Maďarska.)

rediguje: Dr. Borovszky Samu

 

Holcsik: Holcsik, predtým Holcsikóc, patrili k stropkovskému panstvu, ale r. 1591 sa podieľali na vlastníctve Rákoczy Ferencz a neskôr aj Pethóovci, Tharas Ferencz. V 16. storočí sa spomínajú pod menom Holczikovecz. Novšími majiteľmi bola rodina Jekelfalussyovcov, Vécseyovcov, Szirmayovcov. Teraz nemajú významnejšieho majiteľa. Ani túto dedinu neobišiel r. 1663 mor. V dedine nie je kostol. Má 21 domov, 157 rím. kat. slovenských obyvateľov. Poštu a telegraf má v Kelči a železničnú stanicu vo Vranove. Patrí tu aj majer Kelčianky.

 

V Prešove 20.08.2004

Na základe poskytnutých archívnych materiálov preložila:

p. Ildikó Kolozsyová, Vajanského 2, 080 01 Prešov,

Tel.: 051/7724 214

 

* * * * *

 

 

 

Domaša - Deportácie Židov

 

Deportačná listina z Vranova nad Topľou z 18. mája 1942

Deportation list from the Vranov nad Toplou from the 18. may 1942

In the database are records about 1055 persons from 170 towns and villages in the Slovakia and foreign too.

 

www.cemeteries.wz.cz

 

 

Zoznam deportovaných Židov narodených v zaniknutých obciach:

[bez diakritiky]

 

Meno, dátum a miesto narodenia:

 

Schwartz Dezider, 12.9.1933, Dobra nad Ondavou

Schwartz Jechashel, 28.12.1882, Dobra nad Ondavou

Guttfreund Eugenie, 8.1.1893, Dobra nad Ondavou

Karpel Berta, 1.4.1895, Dobra nad Ondavou

Grossberger Jozef, 19.6.1886, Dobra nad Ondavou

Goldner Cecilia, 17.4.1895, Dobra nad Ondavou

Hopkovits Mina, 20.1.1892, Dobra nad Ondavou

Hopkovits Frantisek, 15.3.1889, Dobra nad Ondavou

Markovits Sarolta, 23.8.1897, Dobra nad Ondavou

Markovits Jozefina, 10.8.1929, Dobra nad Ondavou

Markovits Rozalia, 10.8.1929, Dobra nad Ondavou

Markovits Menhard, 2.2.1931, Dobra nad Ondavou

Markovits Fanny, 30.10.1933, Dobra nad Ondavou

Markovits Regina, 20.9.1935, Dobra nad Ondavou

Markovits Anna, 20.9.1935, Dobra nad Ondavou

Markovits Marta, 30.3.1939, Dobra nad Ondavou

Hopkovits Abraham, 5.10.1916, Dobra nad Ondavou

Roth Ignac, 22.11.1898, Dobra nad Ondavou

Roth Margita, 1.1.1896, Dobra nad Ondavou

Roth Jakob, 30.9.1925, Dobra nad Ondavou

Roth Irena, 13.5.1929, Dobra nad Ondavou

Roth Sidonia, 24.9.1930, Dobra nad Ondavou

Roth Lujza, 13.3.1932, Dobra nad Ondavou

Roth Jozef, 3.10.1936, Dobra nad Ondavou

Hopkovits Sarolta, 1.5.1894, Dobra nad Ondavou

Roth Henrich, 5.8.1896, Dobra nad Ondavou

Roth Dorothea, 31.7.1931, Dobra nad Ondavou

Roth Eugen, 12.9.1933, Dobra nad Ondavou

Roth Markus, 3.12.1935, Dobra nad Ondavou

Roth Adela, 14.7.1940, Dobra nad Ondavou

Mendlovic Ester, 14.2.1881, Dobra nad Ondavou

Grunfeld Cecília, 10.11.1903, Dobra nad Ondavou

Grunfeld Edita, 25.10.1933, Dobra nad Ondavou

Grunfeld Ervin, 17.11.1937, Dobra nad Ondavou

Grossman Mozes, 20.8.1867, Dobra nad Ondavou

Grossman Marko, 22.6.1902, Dobra nad Ondavou

Honig Leopold, 27.5.1924, Dobra nad Ondavou

Honig Terézia, 5.9.1929, Dobra nad Ondavou

Honig Jolana, 1.1.1931, Dobra nad Ondavou

Honig Lew, 18.12.1931, Dobra nad Ondavou

Rosenbaum Berta, 13.9.1913, Dobra nad Ondavou

Fettmann Jozef, 1.11.1919, Dobra nad Ondavou

Fettmann Zigmund, 6.5.1925, Dobra nad Ondavou

Grossmann Benjamin, 3.3.1890, Dobra nad Ondavou

Jakubovic Serena, 22.4.1931, Dobra nad Ondavou

Roth Margita, 22.3.1929, Dobra nad Ondavou

Fettmann Eugen, 26.6.1914, Dobra nad Ondavou

Jakubovic Jozef, 30.5.1924, Dobra nad Ondavou

Jakubovic Bernard, 28.1.1927, Dobra nad Ondavou

Jakubovic Rozalia, 7.8.1929, Dobra nad Ondavou

 

Grossmann Malvina, 1.11.1929, Trepec

Grossmann Frida, 28.6.1933, Trepec

Grossmann Jozef, 30.8.1936, Trepec

 

Silbermann Berta, 12.6.1910, Kelca

Grunfeld Natan, 19.10.1919, Kelca

Friedmann David, 21.8.1907, Kelca

 

Braun Zigmund, 2.9.1893, Velka Domasa

Bloch Antonia, 1.9.1880, Velka Domasa

Grossmann Rozalia, 14.1.1897, Velka Domasa

 

 

 

Zoznam deportovaných Židov z okolitých obcí:

[bez diakritiky]

 

Meno, dátum a miesto narodenia:

 

Berkovits Hermína, 13.2.1906, Benkovce

Schwartz Hermina, 20.9.1891, Benkovce

Schwartz Magda, 5.3.1930, Benkovce

Schwartz Viliam, 13.12.1932, Benkovce

Schwartz Marta, 12.9.1934, Benkovce

Haber Ernest, 22.11.1913, Benkovce

Guttmann Hermina, 12.1.1904, Benkovce

Mermelstein Zali, 10.3.1881, Benkovce

Mermelstein Henrich, 13.7.1913, Benkovce

Schonkopf Fana, 15.7.1916, Benkovce

Schonkopf Abraham, 1.5.1939, Benkovce

Schonkopf Ruzena, 25.2.1941, Benkovce

 

 

Brenner Natan, 28.12.1879, Cicava

Brenner Armin, 5.11.1927, Cicava

Brenner Helana, 30.3.1932, Cicava

 

 

Bornstein Friderika, 3.7.1906, Dapalovce

Neumann Berta, 10.4.1894, Dapalovce

 

 

Schwartz Herman, 20.8.1941, Detrich

Schwartz Bernat, 15.11.1894, Detrich

 

 

Schwartz Regina, 16.3.1916, Giglovce

Reich Ruzena, 27.2.1912, Giglovce

Keller Hanka, 8.12.1905, Giglovce

 

 

Schwartz Terezia, 10.10.1896, Holcikovce

 

 

Údaje z obce Kelča nie sú ešte spracované.

 

 

Friedmann Maria, 10.9.1891, Kvakovce

Reich Markus, 13.3.1877, Kvakovce

Reich Tobias, 15.6.1891, Kvakovce

Neumann Emanuel, 15.2.1926, Kvakovce

Neumann Ruzena, 2.6.1928, Kvakovce

Neumann Sarolta, 6.3.1931, Kvakovce

Hopkovits Haskel, 5.3.1901, Kvakovce

Hopkovits Lea, 12.6.1930, Kvakovce

Hopkovits Abraham, 4.5.1932, Kvakovce

Hopkovits Blima, 10.7.1934, Kvakovce

Hopkovits Lazar, 18.7.1938, Kvakovce

Hopkovits Jita, 1.10.1940, Kvakovce

Hopkovits Berta, 21.8.1919, Kvakovce

Hopkovits Rivka, 19.3.1922, Kvakovce

Roth Terezia, 15.4.1865, Kvakovce

 

 

Haber Alzbeta, 2.6.1911, Mala Domasa

Haber Rozalia, 10.3.1882, Mala Domasa

Grossberger Zali, 15.9.1887, Mala Domasa

Grossberger Karolina, 16.2.1931, Mala Domasa

 

 

Schwartz Gizela, 8.7.1914, Michalok

Schwartz Margita, 15.1.1923, Michalok

Schwartz Jozef, 17.8.1924, Michalok

Schwartz Regina, 16.7.1926, Michalok

Schwartz Karolina, 20.7.1930, Michalok

 

 

Riegelhaupt Fani, 23.9.1927, Olsava

Friedmann Janka, 20.9.1872, Olsava

 

 

Friedmann Ernest, 1.12.1910, Podcicva

Friedmann Marianna, 15.2.1940, Podcicva

 

 

Schwatrz Frida, 15.2.1889, Sedliska

Wald Ignac, 21.9.1926, Sedliska

Braun Dezider, 10.7.1937, Sedliska

Braun Artur, 28.2.1939, Sedliska

Braun Magda, 29.4.1942, Sedliska

Perlstein Zofia, 16.8.1895, Sedliska

Perlstein Edita, 12.1.1929, Sedliska

 

 

Kaufmann Zigmund, 30.10.1907, Slovenska Kajna

Neuman Hermina, 8.12.1905, Slovenska Kajna

Lefkovits Ludovit, 29.5.1922, Slovenska Kajna

Lefkovits Samuel, 19.3.1926, Slovenska Kajna

Lefkovits Zigmund, 5.10.1889, Slovenska Kajna

Kaufmann Adolf, 19.12.1894, Slovenska Kajna

Kaufmann Samuel, 30.9.1879, Slovenska Kajna

Salamon Esti, 28.3.1886, Slovenska Kajna

Salamon Irena, 10.7.1921, Slovenska Kajna

Feigenbaum Dezider, ?.2.1895, Slovenska Kajna

Lefkovits Estera, 10.3.1853, Slovenska Kajna

Kaufmann Edita, 18.7.1897, Slovenska Kajna

 

 

Bruder Ruzena, 18.4.1896, Stefanovce

 

 

Schwartz Jozef, 10.5.1877, Vavrinec

 

 

Haber Judita, 14.6.1941, Zalobin

 

* * * * *

 

 

 

Transporty Židov:

 

Prvá etapa deportácií bola slovenskou iniciatívou, trvala od 25. marca do 20. októbra 1942 a zasiahla 57 628 Židov.

Malo ísť o pracovné sily, ale deportovali sa aj celé rodiny. Prežilo len niekoľko sto ľudí.

 

Slovensko za každého platilo Nemecku 500 mariek (asi 5 000 vtedajších korún).

 

Deportácie obnovili po potlačení SNP Nemci a v druhej etape vyviezli do rôznych táborov asi 13 000 Židov.

 

* * * * *

 

 

 

Osudy slovenských Židov 1939 - 1945

 

Likvidácie podnikov Židov (1941-1942) v lokalite Domaša a v okolí:

 

Podľa údajov: Ústav pamäti národa + Lexikón obcí Slovenskej republiky, Štátny štatistický úrad, Bratislava 1942

 

Podnik - Predmet podnikania - Obec

 

 

Okres Vranov nad Topľou:

 

(Niektoré názvy obcí sú uvedené ešte pôvodné, napr. Matiašovce - dnes Ondavské Matiašovce.)

 

 

Šalamon Mermelštein - obchod s miešaným tovarom - Benkovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Bednarik

Hermina Schwartzová - obchod s miešaným tovarom - Benkovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Andrej Petrik

 

Náthan Brenner - obchod s miešaným tovarom - Čičava - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Mikuláš Harasthy

 

Samuel Hönig - obchod s miešaným tovarom - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Oberth

Jakub Goldberger - obchod s miešaným tovarom - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Oberth

Samuel Hopkovič - obchod s miešaným tovarom - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Mendel Mendlovič - mäsiar - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Henrik Roth - mäsiar - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Mojzeš Grossmann - mäsiar - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Mina Hopkovičová - obchod s miešaným tovarom - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Alexander Wohl - obchod s miešaným tovarom - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Mihók

Ignác Roth - výroba sódovej vody - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Alojz Petrovský

Grünfeld Šimon - obchod so starým železom a handrami - Dobrá nad Ondavou - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: -

 

Haskel Hopkovič - obchod kramársky - Kvakovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Anton Mráz

Šimon Neuman - obchod kramársky - Kvakovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Anton Mráz

 

František Hopkovič - obchod s miešaným tovarom - Malá Domaša - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Štefan Mihók

Jozef Grosberger - obchod s miešaným tovarom - Malá Domaša - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Štefan Mihók

 

Hermann Ecker - obchod s miešaným tovarom - Matiašovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Anton Kubek

Adolf Bruder - obchod s miešaným tovarom - Matiašovce - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Anton Kubek

 

Schwartz Maximilian - mlátenie obilia - Michalok - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: -

Leopoldová Schwartzová - obchod s miešaným tovarom - Michalok - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Juraj Böhm

Maxmilian Schwarz - majiteľ mláťačky - Michalok - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Rudolf Tulej

 

Blum Ignác Izidor - mlátenie obilia - Sedliská - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: -

Judáš Braun - obchod s miešaným tovarom - Sedliská - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Jozef Bednarik

Blum Ignác -Izidor - živnosť mlátenia obilia - Sedliská - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Ján Džurbala

 

Šalamon Kaufmann ml. - kramár a mäsiar - Slovenská Kajňa - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Štefan Mihók

Šalamon Kaufmann - obchod s dobytkom - Slovenská Kajňa - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Štefan Mihók

 

Benjamin Grosmann - obchod kramársky - Trepec - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: František Horký

Žiša Hopkovič - obchod s miešaným tovarom - Trepec - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: František Horký

Vd. Neumannová Berta - obchod s miešaným tovarom - Trepec - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: František Horký

Benjamin Grossmann - mäsiar - Trepec - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: František Horký

 

Rézi Háberová - obchod kramársky - Žalobín - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Juraj Jurčo

Henrich Háber - mäsiar - Žalobín - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Juraj Jurčo

Vojtech Háber - mäsiar - Žalobín - okres Vranov nad Topľou - Likvidátor: Juraj Jurčo

 

 

 

 

Okres Stropkov:

 

(Obce Holčíkovce a Veľká Domaša vtedy patrili pod okres Stropkov, niektoré názvy sú uvedené ešte pôvodné napr. Turiany - dnes Turany nad Ondavou.)

 

 

Friedmann Náthan - kramárstvo - Breznica - okres Stropkov - Likvidátor: Vaško Jozef

Kleinmannová Pepi - obchod miešaným tovarom - Breznica - okres Stropkov - Likvidátor: Jozef Vaško

Nebelová Regina - obchod miešaným tovarom - Breznica - okres Stropkov - Likvidátor: Jozef Vaško

 

Brúder Lázár - pálené liehové nápoje v zatvorených fľašiach - Brusnica - okres Stropkov - Likvidátor: Antoš Michal

Mojžiš Juda - tesár - Brusnica - okres Stropkov - Likvidátor: -

Moškovits Izák - obchod miešaným tovarom - Brusnica - okres Stropkov - Likvidátor: Anton Michal

Schreiberová Róza - obchod miešaným tovarom - Brusnica - okres Stropkov - Likvidátor: Antoš Michal

 

Friedmann Emil    obchod miešaným tovarom - Ďapalovce - okres Stropkov - Likvidátor: Majerník Imrich

 

Grünberger Ľudovít - kramárstvo - Holčíkovce - okres Stropkov - Likvidátor: Fajčák Michal

 

Údaje z obce Kelča nie sú ešte spracované.

 

Friedman Samuel - kramárstvo - Kolbovce - okres Stropkov - Likvidátor: Majdák Zoltán

 

Ignác Fried - obchod s drevom - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: -

Fried Ignácová - obchod miešaným tovarom - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Heller Pavel - obchod s dobytkom - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: -

Heller Pavol - obchod dobytkom - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Heller Viliam - obchod miešaným tovarom a kramárstvo - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Silbermann Šalamon - kramárstvo - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Schermer Samuel - kramárstvo - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Vd. Silbermannová Hani - obchod miešaným tovarom a kramárstvo - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: Mati Jozef

Emanuel Weinberger - stavebné podnikateľstvo - Košarovce - okres Stropkov - Likvidátor: -

 

Weisz Žigmund - obchod miešaným tovarom a kramárstvo - Lomné - okres Stropkov - Likvidátor: Demko Peter

 

Zelmanovič Ignác - obchod miešaným tovarom - Mrázovce - okres Stropkov - Likvidátor: Tančák Ján

 

Rosenwasser Gejza - obchod miešaným tovarom - Nižná Oľšava - okres Stropkov - Likvidátor: Miček Ján

 

Markovič Jindrich - obchod miešaným tovarom a kramárstvo - Nižná Sitnica - okres Stropkov - Likvidátor: Oleksik Ján

Rosenwasser Bernát - obchod miešaným tovarom - Nižná Sitnica - okres Stropkov - Likvidátor: Oleksik Ján

 

Neumannová Anna - obchod miešaným tovarom - Petejovce - okres Stropkov - Likvidátor: Drobňák Ján

 

Braun Jozef - obchod miešaným tovarom - Veľká Domaša - okres Stropkov - Likvidátor: Vargovič Ondrej

Braun Jozef - mäsiarstvo - Veľká Domaša - okres Stropkov - Likvidátor: Vargovič Ondrej

Neumann Emanuel - obchod miešaným tovarom - Veľká Domaša - okres Stropkov - Likvidátor: Vargovič Ondrej

 

Weisz Jozef - kramárstvo - Tokajík - okres Stropkov - Likvidátor: Pán Peter

 

Ignác Grossman - stavebné podnikateľstvo - Turiany - okres Stropkov - Likvidátor: -

Július Grossmann - lámanie kameňa - Turiany - okres Stropkov - Likvidátor: -

Peter Hoffman - obuvníctvo - Turiany - okres Stropkov - Likvidátor: -

Rossenwaser Viliam - obchod miešaným tovarom - Turiany - okres Stropkov - Likvidátor: Hurný Jozef

 

Golberger Markuš - predaj pálených liehových nápojov v zatvorených flašiach - Vyšná Sitnica - okres Stropkov - Likvidátor: -

Goldberger Markus - obchod miešaným tovarom a predaj nápojov v zatv. fľašiach - Vyšná Sitnica - okres Stropkov - Likvidátor: Roháč Juraj

 

Hűbschmanová Betti - obchod miešaným tovarom - Vyšná Oľšava - okres Stropkov - Likvidátor: Guzi Michal

Moškovitš Mózes - obchod miešaným tovarom - Vyšná Oľšava - okres Stropkov - Likvidátor: Guzi Michal

 

Ľudovít Mandel - stavebné podnikateľstvo - Vyšný Hrabovec - okres Stropkov - Likvidátor: -

 

* * * * *

 

 

 

Domaša a okolie - Židovské cintoríny

 

[Jewish Cemeteries]

 

Správcovia Židovských cintorínov: Bobby Furst a Rado Hudacky

 

 

Dobrá nad Ondavou

 

[Zatopená obec vodnou nádržou Veľká Domaša, v súčasnosti R. O. Domaša - Dobrá.]

 

Židovský cintorín sa nachádza za Hotelom Domaša v lese v časti Bogarka za Čertovou zátokou v smere na Trepec.

Je na ňom 50 čitateľných náhrobných kameňov.

Ostatné náhrobné kamene sú nečitateľné.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* * * * *

 

 

 

Remeniny

 

[Obec sa nachádza na trase medzi mestom Hanušovce nad Topľou a R. O. Domaša - Dobrá.]

 

Židovský cintorín sa nachádza v lese za obcou Remeniny.

Je na ňom 20 čitateľných náhrobných kameňov.

Ostatné náhrobné kamene sú nečitateľné.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* * * * *

 

 

 

Slovenská Kajňa

 

[Obec sa nachádza južne od priehrady Veľká Domaša, pri vyrovnávacej nádrži Malá Domaša.]

 

Židovský cintorín sa nachádza v lese za vodnou nádržou.

Je na ňom 50 čitateľných náhrobných kameňov.

Ostatné náhrobné kamene sú nečitateľné.

Cintorín je zachovalý.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

* * * * *

 

 

 

Komunistické čistky

 

Jozef Hurný starší pôvodne býval s rodinou v Dobrej nad Ondavou v okrese Vranov. Bol roľníkom, ale i podnikateľom. Jeho vina - a) po 2. svet. vojne vlastnil dve nákladné autá; b) prevádzkoval nákladnú dopravu a zamestnával 12 občanov; c) nepáčilo sa mu zoštátnenie áut a strata 12 pracovníkov; d) na MNV boli truľovia, ktorí nevideli, že má ani nie tri hektáre pôdy; e) vyčítali mu, že v roku 1952 nedodal načas 890 litrov mlieka a 595 vajec; f) vybudoval si slušný dom a mal ho pekne zariadený. Trest: 8 rokov väzenia, ktoré sa premenilo na 9 rokov v uránových baniach Jáchymova a vyvlastnenie celého osobného majetku, vrátane rodinného domu so zariadením. Jozef Hurný mladší. Jeho previnenie - a) syn svojho otca; b) dovolil si študovať na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach; c) bol normovačom na Trati družby v Družstevnej pri Hornáde; d) jeho brat bol zaradený do vojenského tábora nútených prác - PTP. Trest: nielen vylúčený z VFVŠP, ale aj z možnosti študovať na všetkých vysokých školách v celej ČSR. Trest pre celú rodinu: násilne vysťahovaní do českého pohraničia v obci Javorník okresu Jeseník.

 

* * * * *

 

 

 

Zaplavené zvyšky dedín

Z dna Domaše odstraňujú betónové základy domov

 

Betónové základy rodinných domov či hospodárskych budov zo zaplavených obcí, ale aj pne stromov vyše tri desaťročia skrývala pod hladinou vodná nádrž Domaša. Na odstránenie zvyškov bývalých dedín z dna priehrady využil v týchto dňoch trebišovský závod Povodia Bodrogu a Hornádu (PBaH) niekoľkometrový pokles hladiny Domaše, ktorý zvyčajne nastáva v zime: Podľa slov Jána Tkáča, riaditeľa závodu, zvyšky obydlí alebo pne pod hladinou síce nespôsobili nijaký úraz rekreantov, ale to, že sú stále pod vodou, nebezpečenstvo zvyšovalo. V minulosti sa PBaH pokúšalo základy domov pod vodou likvidovať odstreľovaním. Bolo to však nákladné a málo efektívne. Preto sa rozhodlo odstrániť ich vybagrovaním. V oblasti bývalej obce Dobrá sme takto zlikvidovali základy hospodárskej budovy a na území zaplavenej dediny Kelča väčšinu základov rodinných domov. Zostali len dva, ktoré sú tak vzdialené od brehu, že aj pri poklese hladiny sú pod vodou, povedal Tkáč. Zmizli aj pne spod vodnej hladiny ktoré objavili v Dobrej a pri Holčíkovciach. Ešte v tomto mesiaci chcú pracovníci PBaH vybagrovaním odstrániť aj základy domov na území bývalej obce Petejovce. Pri poklese hladiny sa zároveň robia obhliadky terénu na zistenie ďalších vecí, ktoré nemajú v jazere byť. To by malo zabrániť takým situáciám, aká nastala pred dvoma rokmi, keď rekreanti v oblasti Holčíkoviec objavili pri vode ľudské kosti, ktoré pravdepodobne voda vyplavila z hrobov zabudnutých pri sťahovaní cintorína. Pokles hladiny Domaše využíva PBaH aj na spevňovanie brehov, ktoré podliehajú abrázii. Tohto roku sa pokračuje v sanácii brehu v lokalite Dúbrava, kde je ohrozený svah a prístupová cesta. PBaH však nemôže ovplyvniť zosuv pôdy v lokalite Bogárka, kde bolo zničených niekoľko chát. Tamojší zosuv totiž nespôsobila vodná nádrž.

 

Andrej Bančanský, Pravda, str. 4 (14.02.2001)

 

* * * * *

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ďalšie staršie fotografie nájdete aj v podstránke STARŠIE FOTO.

 

 

www.velkadomasa.szm.sk       www.walter.giba.szm.sk       domasa@post.sk       walter.giba@post.sk       © 2006 WALTER